Ako iste mnohí (všetci?) čitatelia tohto blogu vedia, plávajúceho ľadu v Arktíde rýchlo ubúda. Niektorí z diskutujúcich sa snažia argumentovať, že tento pozorovaný pokles arktického ľadu nie je v dôsledku globálneho otepľovania (alebo v dôsledku nárastu koncntrácie skleníkových plynov, hlavne CO2).
Nemeckí vedci Dirk Notz a Jochem Marotzke z Meteorologického inštitútu Maxa Plancka v Nemecku sa pozreli na hlavné faktory, ktoré zohrávajú úlohu v dlhodobej premenlivosti rozlohy arktického plávajúceho ľadu na konci leta. Sú to primárne faktory, ktoré majú schopnosť ovplyvňovať teploty v Arktíde: oxid uhličitý, intenzita slnečného žiarenia, pacifická dekadálna oscilácia (PDO), a arktická oscilácia (AO):
Oxid uhličitý vysvetľuje 84 % poklesu arktického ľadu v septembri, intenzita slnečného žiarenia vysvetľuje 22 % poklesu arktického ľadu, index PDO vysvetľuje 0,04 % poklesu arktického ľadu a index arktickej oscilácie vysvetľuje 0,03 % poklesu arkticého ľadu. Zdroj: Notz a Marotzke 2012, Geophysical Research Letters. (Poznámka pre "múdrych" - autor článku si je vedomý skutočnosti, že korelácia ne= príčinnú závislosť.)
Objavujú sa aj tvrdenia, že jedným z hlavných faktorov v rekordne nízkej rozlohe arktického ľadu bola augustová búrka. Podobné meteorologické situácie sa však vyskytovali aj v minulosti, a nasledujúci graf ukazuje roky porovnateľnými podmienkami v Arktíde v priebehu leta:
Červené body ukazujú roky, kedy sa v Arktíde vyskytli podobné podmienky, ako tento rok. Zdroj: Skeptical Science.
Najnovšie vedecké poznaky ukazujú, že úbytok letného ľadu v arktíde má už dnes významný dopad na počasie v Grónsku, Európe a Severnej Amerike:
Od roku 2007 sa drží júlová hodnota tzv. "Arktického dipólu" blízko nízkych hodnôt. Graf upravený podľa publikácie Overland a kol. 2012, Geophysical Research Letters. (Zdroj: Chris Reynolds).
Doterajšia zmena v charaktere Arktického dipólu (definovaný ako oblasť nízkeho tlaku vzduchu nad arktickou časťou Sibíri a oblasť vysokého tlaku vzduchu nad Beaufortovým morom, Severnou Amerikou a Grónskom) súvisí s úbytkom ľadu a potenciálne tiež s úbytkom snehu na severnej poľoguli. Znamená to tiež extrémnejšie počasie, pretože dochádza k častejšiemu výskytu tzv. blokujúceho (pretrvávajúceho) charakteru počasia. Napríklad takého, aké sme pozorovali v roku 2010 v Rusku, alebo tento rok v USA.
Tiež vieme, že úbytok snehovej pokrývky v lete na severnej pologuli je ešte výraznejší, ako úbytok plávajúceho ľadu v Arktíde:
Rozsah snehovej pokrývky v Euroázii a Severnej Amerike v júli (bez Grónska). V tomto mesiaci je pokles rozsahu snehu najrýchlejší, a od roku 1979 ho ubudlo viac ako 5 miliónov km2. Zdroj: Sam Carana.
To už ale odbieham od pôvodného zámeru článku. Viac neskôr...
