Rast koncentrácie CO2 v atmosfére
Keďže opatrenia na zníženie dopadu globálnej spoločnosti na zníženie emisií skleníkových plynov zlyhávajú, zvyšovanie koncentrácie CO2 pokračuje neúprosne ďalej. V roku 2012 sa množstvo CO2 vo vzduchu zvýšilo o 2,67 ppm na Mauna Loa a o 2,59 ppm na svete. Ide tak o 2. najväčší medziročný nárast v histórii, hneď za rokom 1998. V roku 1998 však bolo silné El Niňo a teplejšie oceány výrazne prispeli k tomuto extrémnemu nárastu. Keďže aj pri najrýchlejších zmenách podnebia v minulosti rástli (alebo klesali) koncentrácie CO2 skôr v desatinách, ako jednotkách ppm, súčasná rýchlosť týchto zmien nemá historické porovnanie za posledné desiatky, ani stovky milióny rokov. Potvrdzujú to aj peleoklimatologické údaje o rýchlosti znižovania pH oceánov, ktorá je najrýchlejšia za posledných najmenej 300 000 000 rokov:
Rýchlosť rastu koncentrácie CO2 v atmosfére sa zvyšuje. Vďaka oceánom a suchozemským ekosystémom sa do vzduchu nakoniec dostane približne iba 55 % našich emisií. Upravené podľa NOAA.
Rekordné leto v Austrálii
Austrália má za sebou rekordné leto v histórii moderných meraní. Doteraz rekordným bolo leto v roku 1998 (podobne ako v prípade nárastu CO2). Prekonanie tohto rekordu je o to významnejšie, že tento rok nebolo El Niňo, ktoré prispieva k horúcim a suchým letám na tomto kontinente:
Priemerné letné teploty sa v Austrálii od roku 1910 zvýšili o takmer 1 °C. Súčasné leto bude v porovnaní s letami na konci storočia iba podpriemerne teplé (a suché!) Zdroj: Austrálsky úrad pre meteorológiu.
Nová simulácia globálnych teplôt
Aktualizovaný vývoj globálnych teplôt do konca tohto storočia podľa scenáru RCP 8.5 (Representative concentration pathway):
,,7
Scenár RCP 8.5 počíta oproti dnešku so 4-násobením spotreby energie a globálneho HDP a zvýšením svetovej populácie na 12 miliárd ľudí. Treba dodať, že takýto vývoj nepovažujem z pravdepodobný. Všimnite si napríklad rast teplôt v Arktíde o približne 10°C oproti súčasnosti. Zdroj: Ranga Myneni.
Klimatická zmena a extrémne počasie
Vedeckých dôkazov, že existuje priama súvislosť medzi niektorými prejavmi extrémneho počasia a úbytkom ľadu v Arktíde (rýchlo) pribúda. Nová štúdia v časopise PNAS (Petoukhov a kol., 2013) sa zaoberá fyzikálnymi mechanizmom, ktorý vysvetľuje zvýšení výskyt (frekvenciu) blokujúcich tlakových útvarov, ktoré vedú k extrémnym prejavom počasia. Autori uzatvárajú:
"Nové údaje ukazujú, že výskyt extrémneho počasia nie je iba lineárnou odpoveďou na priemerný trend otepľovania (atmosféry), a navrhnutý mechanizmus by to dokázal vysvetliť."
Nový, krátky článok medzi súvislosťou hurikánu Sandy a klimatickou zmenou, takisto konštatuje (Greene a kol., 2013):
"Niektorí by mohli argumentovať, že išlo iba o sériu nešťastných udalostí, z ktorých mnohé boli neobvyklé alebo bezprecedentné prejavy prírody. Pre tých, ktorí sú presvedčení, že je veľmi ťažké, alebo nemožné prisúdiť výskyt akéhokoľvek prejavu extrémneho počasia antropogénnej klimatickej zmene, je tento argument platný. Avšak existuje stále viac dôkazov, že (1) jet-stream má väčšiu amplitúdu, (2) arktický vzduch preniká častejšie do stredných zemepisných šírok, a (3) je častejší výskyt blokujúcich útvarov, ktoré posunuli Sandy smerom na západ."
Obávam sa, že v budúcnosti bude stále ťažšie a ťažšie tvrdiť, že ten ktorý prejav extrémneho počasia NESÚVISÍ PRIAMO s globálnym otepľovaním. Zdroj: Greene a kol., 2013, Journal of Oceanography.
Rast hladín oceánov a oxid uhličitý
Nová štúdia publikovaná v časopise PNAS (Foster a Rohling, 2013) sa zaoberala vzťahom koncentrácie CO2 a rastom hladiny oceánov za posledných 40 000 000 rokov. Autori došli k nasledujúcim záverom:
V období za posledných 40 miliónov rokov existuje konzistentný a silný vzťah medzi koncentráciou CO2 a rastom/poklesom hladín oceánov, bez ohľadu na ostatné faktory.
Podľa hodnoty koncentrácie CO2 vo v atmosfére v roku 2011 odhadujú autori ďalší nárast hladín oceánov o 24 metrov (+7/-15 metrov) po dosiahnutí rovnovážneho stavu. Tento nárast bude prebiehať v horizonte stoviek, ak nie tisícov rokov.
Podobný vzťah, ako platí medzi teplotou a CO 2 , platí aj medzi hladinou oceánov a CO 2 . ( Foster a Rohling, PNAS, 2013 )
Najprv rastie teplota, a potom CO 2
Niekoľko-krát publikovaný a prijímaný poznatok, že rast teplôt nasleduje až niekoľko storočí PO náraste CO 2, nemusí byť správny. Nová štúdia v časopise Science (Parrenin a kol., 2013) ukazuje, že minimálne na konci poslednej doby ľadovej priebiehal rast teplôt v Antarktíde súčasne s rastom koncentrácie CO 2 .
Čo bolo skôr - sliepka alebo vajce? Paradoxne, oboje. V prípade vzťahu CO 2-teplota môžeme s istotou môžeme tvrdiť, že vzťah je obojsmerný , teda rast CO 2 prispieva k rastu teplôt, a zároveň rast teplôt prispieva k rastu CO 2 .
Toľko k novinkám z oblasti klimatológie. A na záver video o súvislosti extrémneho počasia a klimatickej zmeny z roku 2011:
