Aj keď je otepľovanie atmosféry dôležitým indikátorom globálnej zmeny, predstavuje asi iba 2-3 % signálu celkového otepľovania planéty. Drvivá väčšina nadmerného tepla zachyteného skleníkovými plynmi totiž skončí v oceánoch. Tie dokážu pohltiť viac ako 93 % energie.
Ale nielen to. Rýchlosť, akou oceány pohlcujú teplo, a tým spomaľujú otepľovanie atmosféry, sa veľmi rýchlo zvyšuje. A to až do tej miery, že oceány v rokoch 1998-2015 pohltili rovnaké množstvo energie, ako za obdobie 1865 až 1997 (Obr. 1.). Teda z tohto hľadiska možno konštatovať, že rýchlosť globálnej zmeny je dnes viac ako 7-násobne rýchlejšia, ako bola po väčšinu minulého storočia.
Obr. 1. Zvyšovanie tepelného obsahu oceánov od roku 1865 (v %). Trvalo 132 rokov, kým sa tepelný obsah oceánov zvýšil o polovicu. Na rovnaké oteplenie potom stačilo už len 18 rokov.
Tvrdenie, že rýchlosť „globálneho“ otepľovania sa spomalila, sa teda nezakladá na pravde. Príliš sa ale nespomalilo ani otepľovanie atmosféry, a so súčasným El Niňom a prechodom do pozitívnej fázy PDO, sa otepľovanie atmosféry skôr „zrýchli“.
Zrýchli sa aj rast globálnej hladiny oceánu?
Vráťme sa ale ešte k oceánom. Súčasný trend rastu hladiny oceánov od roku 1993 je približne 3,3 mm/rok. Za posledných asi 6 rokov je však trend nárastu viac ako 4 mm/rok. Je logické očakávať nielen zrýchľovanie obsahu tepla oceánov, ale aj zrýchľovanie nárastu ich hladiny?
Správa panelu IPCC z roku 2007 (aj tá z roku 2013), je (nielen) v tomto smere dosť výrazne konzervatívna, a vo svojich prognózach nezahrňuje semi-empirické modely nárastu hladiny oceánov (Obr. 2).
Obr. 2: Porovnanie prognózy podľa správy panelu IPCC z roku 2007.
Celkom bezpečne možno tvrdiť, že spodná hranica prognóz IPCC je celkom mimo realitu, pretože už aj lineárna extrapolácia súčasného trendu predpokladá vyšší rast hladiny oceánu (33 cm/100 rokov). Dá sa však celkom bezpečne tvrdiť, že aj horné odhady rastu hladiny oceánov sú veľmi pravdepodobne konzervatívne, a nepočítajú so zrýchleným topením ľadu z Antarktídy či Grónska. Hornú prognózu rastu hladiny oceánu podľa IPCC treba preto skôr vnímať ako najnižšiu hranicu.
Ak urobíme jednoduchú extrapoláciu doterajšieho trendu rastu hladiny oceánov od roku 1870 (Obr. 3), ich hladina sa v priemere zvýši asi o 1,2 metra do roku 2100 (Obr. 4). Je to teda približne stredný odhad prognóz semi-empirických modelov rastu hladiny oceánov.
Obr 3. Exponenciálna funkcia vysvetľuje takmer 90 % nárastu hladiny oceánu.
Obr. 3: Extrapolácia rastu hladiny oceánov podľa údajov od roku 1870 do roku 2015. (Zdroj dát vo formáte .xls)
Takýto dôsledok vypúšťania skleníkových plynov do atmosféry treba pripočítať k nespočetnému množstvu ďalších negatívnych javov, spojených s otepľovaním. Navyše je viac ako otázne, ako sa ľudská spoločnosť dokáže „adaptovať“ na rast hladiny oceánu, zasoľovanie spodných vôd hlboko do vnútrozemia, a zvýšené škody spôsobené hurikánmi a ďalšími búrkami prichádzajúcimi od oceánov.
