Aký je aktuálny politický vývoj v súvislosti s riešením klimatickej zmeny a dáva dôvody pre optimizmus?
Najprv sa pozrime na globálny vývoj získavania energie z hlavných nízko-uhlíkových zdrojov:
Obr. 1.: Vývoj získavania energie z jadra a obnoviteľných zdrojov (slnko + vietor). Ich najväčší podiel bol v roku 2002, od vtedy postupne klesá. (Zdroj: Euan Mearns).
Môžeme vidieť, že rozvoj OZE (prevažne slnečná a veterná energia) nedokážu nahradiť pokles kapacity jadra, aj keď dôvodov pre jeho pokles je viacero. Z tohto pohľadu nemožno zatiaľ hovoriť o úspešnej podpore a zavádzaní nízko-uhlíkových zdrojov energie.
Väčšina ľudí sa zhodne, že globálna situácia s emisiami skleníkových plynov sa zhoršuje, avšak veľa ľudí poukazuje na regionálne úspechy v niektorých krajinách. Najčastejšie udávanou krajinou v Európe pre pomerne úspešný energetický model je Nemecko. Odhliadnime teraz od skutočnosti, že Nemecko je krajina, ktorá vo finančnom objeme vyvezie tovar v rovnakej hodnote ako Čína a pozrime sa, ako sa tam darí obnoviteľným zdrojom:
Obr. 2: Predpokladaná nová kapacita solárnej a veternej energie v porovnaní s kapacitou uhlia. pre rok 2013 (Zdroj: Robert Wilson).
Nemecko plánuje v rokoch 2011 až 2015 otvoriť 10.7 GW novej kapacity uholných elektrární. To je viac ako pribudlo za posledných 20 rokov od pádu Berlínskeho múru. Navyše životnosť uhoľných elektrární je približne dvojnásobná (50 rokov) oproti očakávanej životnosti solárnych a veterných elektrární (25 rokov). Investície do uhoľných elektrární majú za cieľ čiastočne nahradiť pokles kapacity jadrových elektrární. Z tohto pohľadu teda nemožno zatiaľ považovať Nemecko za úspešný model.
Niektorí environmentalisti poukazujú na skutočnosť, že v USA klesli emisie skleníkových plynov viac ako v Európskej únii, a to aj alebo hlavne vďaka opatreniam prezidenta Baracka Obamu. Skutočnosť je taká, že pokles emisií CO2 v USA sa odohral najmä v dôsledku:
Finančnej krízy a následnému poklesu ekonomickej aktivity a poklesu spotreby energie
Nahradzovaniu uhlia nekonvenčným zemným plynom, ktorého cena prudko klesla ako dôsledok nízkych úrokových sadzieb stanovovaných americkou centrálnou bankou, lacného zadlžovania a následne veľkých investícií do jeho ťažby
Tento vývoj mal iba málo čo spoločné s reálnymi legislatívnymi opatreniami Baracka Obamu. Tomu možno snáď prisúdiť hlavne (dočasné) zablokovanie výstavby ropovodu Keystone, ktorý mal dovážať ropu z ťažby ropných pieskov z Kanady. Ale aj stavba tohto ropovodu bola pozdržaná z iných dôvodov, ako emisie CO2. Navyše „ušetrené“ uhlie USA vyváža do zahraničia a jeho vývoz dosahuje v súčasnosti rekordných výšok:
Obr. 3: Vývoz uhlia v miliónoch ton za rok. V rokoch 2012 a 2013 vyviezli USA rekordné množstvo uhlia do sveta, ktoré prekonalo rekord z roku 1981. (Zdroj: EIA).
Podobne tak iba ťažko možno považovať z pohľadu klimatickej politiky za úspech prudký rozvoj ťažby nekonvenčnej ropy, ktorá v súčasnosti rastie rekordným tempom:
Obr. 4: Ťažba ropy v USA od roku 1920 do júla 2014 v miliónoch barelov za mesiac. (Zdroj: EIA).
Súčasnú politickú situáciu v USA dokresľuje víťazstvo Republikánov vo voľbách do senátu, ktoré sa odohrali tento týždeň 4. novembra 2014. Tí plánujú podporiť doteraz blokovaný projekt ropovodu Keystone, a do úradu pre environmentálne regulácie plánujú obsadiť na vysoký post dlhoročného a hlasného klimaskeptika senátora Jamesa Inhofeho, ktorý považuje vedeckú teóriu ľuďmi podmieneného globálneho otepľovania za „najväčší podvod v histórii“.
Opačným smerom sa vydala aj Austrália, ktorá má už teraz najvyššie emisie CO2 na obyvateľa na svete a patrí medzi 2. najväčšieho vývozcu uhlia na svete. Konzervatívna vláda Tonyho Abbotta pred časom zrušila uhlíkovú daň a sám premiér Abbott považuje uhlie za hlavný nástroj na „boj proti chudobe“. Keď situáciu nedokážu riešiť ani najbohatšie krajiny ako Nemecko, USA, či Austrália, ako to môžeme očakávať od chudobnejších krajín? Už tak priepastné rozdiely medzi chudobnými a bohatými narastajú tak medzi krajinami, ako aj v rámci nich, čo ďalej znemožňuje efektívne riešenie klimatickej zmeny.
Na záver možno zhrnúť:
Podiel nízko-uhlíkových zdrojov na celkovej spotrebe energie v globálnom priemere klesá, v lepšom prípade stagnuje
Obmedzovanie využívania jadrovej energie vedie ku zvyšovaniu emisií skleníkových plynov
V najbližších rokoch nemožno očakávať pokles globálnych emisií skleníkových plynov, ak nedôjde ku globálnej ekonomickej recesii
(Techno)optimizmus v súvislosti s riešením klimatickej zmeny sa nezakladá na skutočnosti
„Najprísnejší“ (niekto by mohol povedať najoptimistickejší) scenár panelu IPCC, ktorý predpokladá stabilizáciu globálnych teplôt do 2 °C oproti pred-priemyselnej ére je nereálny.
