to nie sú len mohutné klenby a fresky na stenách,
to nie sú len kríže, kvety, sochy svätých, Ježiša, Panny Márie a iné pestré ozdoby,
to nie sú len starenky monotónne odriekavajúce ruženec,
to nie sú len tóny organa a chorálové spevy,
to nie sú len sväté omše, pobožnosti, koncerty a iné náboženské aktivity
to nie je len miesto, kde sa musíte prežehnávať, kľačať a modliť sa,
V kostole to je aj o niečom inom...
to je útočisko pred vonkajším svetom,
to je to zvláštne prítmie a osviežujúci chlad,
to je miesto, kde sa všetky zvuky zvonka stlmia,
to sú tiché kroky ľudí, čo sa prišli stíšiť,
to sú občasné zakašlania, šepoty,
to je hlavne to tajomné ticho...
Ponáhľame sa, utekáme z miesta na miesto, vybavujeme, nestíhame, riešime toľko rôznych vecí, medziľudských vzťahov, problémov, starostí... Niekedy sa unavení z práce vraciame domov do rovnako uponáhľanej, nekľudnej domácnosti, ktorá vyžaduje ďalšie a ďalšie sústredenie síl a myšlienok, všetko to napätie okolo nás....
Sadám si do prázdnej lavice. V kostole sme dokopy šiesti. Svetlá sú zhasnuté, netreba aby svietili, slnečné lúče prechádzajúce cez farebné vitrážové okná vytvorili na stenách nádhernú pestrofarebnú svetelnú hru. Všade okolo mňa je ticho.... aká lahoda pre moje uši.. zatváram oči a v hlave začínam počúvať myšlienky, ktoré som "tam vonku" vôbec nepočula...
