Monika Nagyova
Každá rodina má svojho gamblera
V taxíku ma už viezol bývalý pilot, skrachovaný hotelier, aj abstinujúci gambler.
Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
V taxíku ma už viezol bývalý pilot, skrachovaný hotelier, aj abstinujúci gambler.
Moderovala som diskusiu o ženských právach. Hosťom besedy bola aj Marzia z Afganistanu.
Keď som zverejnila blog o lakomom mužovi, dostala som e-mail so stručným odkazom: Chudera.
Moja kamarátka sa dala dokopy s truľom. Tušila som to už vtedy, keď ma s ním zoznamovala.
Stretnúť východniara v hlavnom meste nie je problém. Jeden z nich so mnou brázdi ulice a priznáva, že to tu nenávidí.
Skúste sa vybrať na ples bez partnera. Ja som túto chybu urobila iba raz v živote.
Každé ráno sa zobudím o piatej. Nepotrebujem budík, rokmi sa moje telo naučilo, kedy treba vstávať.
Občas mávam pocit, že už nedržím pokope. Samota ma zožiera zvnútra a načisto ma rozoberá.
Počas literárnej besedy na bratislavskom knižnom veľtrhu som zažila svoje doteraz najväčšie moderátorské faux pas.
Na besede o mojej knihe Sídlisko, prvom beletrizovanom príbehu z Luníka IX, padla otázka, či aj tam žijú staré dievky.
Na viedenskej stanici čakajú Slováci vracajúci sa z koncertu na vlak do Bratislavy. Na peróne sa potuluje psychopat.
Moja babka sa po obede usadila do kresla a vzala si keksík, mala chuť ešte na niečo sladké. Vtom jej zazvonil telefón.
„Tá sa v živote nestratí“, vravievali tetky na lavičkách, keď ju videli brať formičky ostatným deťom na pieskovisku.
Čítam knihu ovenčenú cenami, ale nedokážem sa sústrediť, lebo muž oproti mne sa hlasno rozosmeje.
Obdivujem matky, lebo majú najťažšie poslanie zo všetkých. Avšak o čosi viac obdivujem nematky.
Už aj vaňa mi je priúzka. Vari je to trest za obžerstvo? Azda si hriešni ľudia nezaslúžia kúpeľ?
V divadle, na sedadle predo mnou sedí žena. Má dlhý nos a špicatú bradu. Nedíva sa na scénu, ale na muža vedľa seba.
V roku 1929 mala moja prababka v šamorínskom dome namočené ruky vo vode, keď do dverí vošiel jej muž.
Raz som v reštaurácii sedela tak, že vďaka vyvýšenému miestu som mala výhľad na stôl, pri ktorom jedli dvaja mileniáli.
Nastúpim do auta a taxikár sa nenechá vyrušovať. Mobil má na hlasitom odposluchu a ďalej telefonuje.