Myslím, že sa rozhodujeme sami pod tlakom okolia. Výzor nás upozorní, že sa niečo deje a začneme si ho všímať pozornejšie, až zistíme, že sa podobáme viac našim rodičom ako deťom v škôlke. Ten detský pocit bezstarostnosti a nezodpovednosti nás ešte občas prepadne, ale zvyčajne nám čosi zabráni podľahnúť mu. Rozhodli sme sa, že „tá“ chvíľa je tu!
Ak mi dospelosť lezie na nervy, môžem ju úplne zahodiť pri človeku, s ktorým už zdieľam meno. A vtedy sa nemôžem ubrániť pocitu, že to nie je hra na „detičká“ (ako sa zvykneme volať), ale hra na manželstvo. Moje maznanie sa, „pasivita“ a unášanie časom je možno to, čo naozaj som. Možno nie som dospelou, ktorá sa občas hrá na „detičko“, ale možno som dieťa, ktoré sa ocitlo v jednom priestore s iným dieťaťom a teraz presviedčajú okolie, aby uverilo ich vzhľadu, že sa dokážu starať sami o seba.
Už dávno som nemala po prečítaní knihy melancholickú náladu spojenú s nedefinovateľnou pohodou. Po prečítaní Betónovej záhrady od Iana McEwana som ju mala. Milujem knihy, kde tradičné veci a obyčaje, ktoré v iných knihách zvyčajne vyvolávajú odpor, sú otočené hore nohami a podané v balíčku "pochopenia". Moje konvenčné myslenie zabetónované v pivnici našlo puklinku, odkiaľ sa šíril naozajstný zápach z dlhodobého rozkladu toho, čo už nežilo. Moje myšlienky sa rozhýbali a moje predsudky ustúpili. Už sa nepodarilo puklinu zabetónovať naspäť. Čerstvý vzduch, ktorý prenikol aj do pivnice, bol tak oslobodzujúci, že veci do seba zapadali a bolo mi fajn. Dávno som už nemala pocit, že incest nemusí byť len kriminálnym činom a scestným ukájaním si zvrhlých chúťok, ale môže mať aj ľudskú podobu... Nevidela som nič úchylné na tom, že malý chlapec chce byť dievčatkom, potom zase bábätkom. Manipulovanie s mŕtvou matkou a "pochovávanie" v pivnici som prijala ako fakt, ktorý je nevyhnutný. A tak som sa šinula celou knihou a nevadilo mi ani neustále masturbovanie dospievajúceho chalana, ktorý zapácha, lebo sa už mesiace neumýval. Všetko malo svoju prirodzenú následnosť a čas.
Nakoniec som sa zmierila aj s nehostinným neživým prostredím, lebo čosi v tomto zvláštnom prostredí dávalo príchuť dobrodružstva a neopakovateľnosť chvíle, ktorá sa dá zažiť len raz. Rušila ma už len prítomnosť cudzej osoby zvonka, ktorá nie je zúčastnená na všetkých tých podivnostiach, ale chápala som spolu s hrdinami nevyhnutnosť zrady „cudzinca“ a vedela som, prečo sa to musí stať. Nedokázali sme už nič vysvetľovať, lebo v skutočnosti nebolo čo. Nedokázali sme už nič meniť, lebo naozaj nebolo čo. O to viac bolí, že následky nepochopenia nás nenechajú v tomto bdelom snení, ale ešte chvíľu... ešte zopár strhujúcich stránok a...
Realita v tomto románe nás dostihla, a nie je to nič príjemné. Betónová záhrada je o nás, ktorí ešte dúfame, že existuje priestor, kde vás nikto nevidí a kde vás nikto, ale naozaj nikto nenúti byť niekým, kým nie ste. Ste iba vy, iba vy, nahí uprostred nahej izby...
Zabudla som na chvíľu na hranice medzi normálnosťou a nenormálnosťou. Tak ako v detstve ma nezaujímali rozdiely medi ľuďmi a hodnotenia usporiadajúce ľudí do kategórií, ktorým som nerozumela. V tomto príbehu niet strachu z iných ľudí, len z vlastnej osoby, zo seba, z vlastných reakcií, ale nie je to kŕčovitý absurdný strach, ale vždy znova prekvapujúci a zároveň strach, ktorý sem patrí a má svoje miesto.
Betónová záhrada je o slzách za detstvom, keď už sa nemôže vziať prst do pusy bez toho, aby vás neprepadli myšlienky, že sa to nemá. Je to o všetkých slobodných a najslobodnejších potlačených myšlienkach, ktoré zostali pochované kdesi v minulosti. Je to o pocitoch, keď sa ľudia rozprávali celé dni sami so sebou a nikto sa nečudoval. Je to čas na spomienky, keď deň sa zdal dlhý a presýtený hrami a experimentmi v prebúdzajúcej sa sexualite s kamarátmi, bratmi, sestrami, mamami, otcami, bratrancami a sesternicami. Čas - na čas, keď bolo veľa vecí normálnych, a teraz sú už len diagnózou.
Nastala chvíľa prelomu, keď sa to stane a to poznanie, že je to nezvratné, aj keď nechcete... Chvíľa, keď naozaj prichádza dospelosť a z mnohých sa stanú ľudia, o ktorých nikdy nesnívali a ktorými nikdy nechceli byť.
Nechcem skončiť tak pesimisticky, ale už sa mi akosi nedarí vybočiť z tejto nálady pod vplyvom toho, kde ma zaviedli myšlienky. A tak sa nebudem siliť a počkám kým to odznie. Napriek žiadnemu optimizmu, určite cítiť, ako sa dá vychutnávať „smútok“. Aj o tom je nálada celej knihy...
