Keď prišli árijske kmene do Indie, už tam existovala jedna z najstarších civilizácii sveta, civilizácia poriečia Indu. V meste bol vybudovaný kanalizačný systém podľa plánu, zrejme bolo rozvinuté aj rituálne kúpanie. Najzjavnejší je kult mužskej vitality, sexuálna sila, časté zobrazovanie samcov (napr. býka) a tvory spojené s plodnosťou (napr. hady). Tieto prvky nachádzame v hinduizme v uctievaní boha Šivu, ktorého symbolom je lingam (falus) a zvieracím spoločníkom biely býk. Hady a posvätné stromy, náboženský kúpeľ (...) a tantrická tradícia pravdepodobne pochádzajú od tejto veľkej zaniknutej civilizácii.
Árijské kmene, ktoré sú autormi Véd, používali jazyk sanskrt, ktorý sa vďaka ich vplyvu stal jazykom náboženstva a vzdelanosti. Pred vyše 2000 rokmi prestal byť hovoreným jazykom a bol akýmsi tajným jazykom brahmanov. Európania sa k nemu dostali až v 18. storočí a ukázalo sa, že je príbuzný s gréčtinou a latinčinou a tiež starovekou perzštinou ako aj s germánskymi a slovanskými jazykmi napr. joga je jarmo, česky jho, sanskrtsky naus (loď) je naša navigácia, sanskrtsky tri je aj u nás tri, otec je po latinsky a grécky pater a po sanskrtsky pitar a pod. Okrem jazykových podobnostiach existuje aj podobnosť medzi védskymi bohmi a gréckymi, rímskymi a germánskymi bohmi (napr. Djaus-pitar (Otec oblohy, nebies) je Zeus (grécky) a Jupiter (rímsky- Ju – piter); védsky boh Varuna je grécky Uranos;) Náboženské predstavy prisťahovalcov sa utvárali na základe starobylých iránskych a babylonských učení. Ďalšou nitkou, ktorú má hinduizmus spoločnú s mnohými inými kultúrami, je povesť o potope. Tieto spojovacie články nám hovoria, že indická a európska základňa nie sú až tak vzdialené, a že skôr ako sa v Európe presadilo semitské náboženstvo o jedinom osobnom bohu, stopy zanechal aj starý indoeurópsky model, aký predstavovali grécky a rímsky bohovia, bohovia germánskych a keltských kmeňov a védskej Indie a to v celom panteóne anjelov a svätcov, každého s osobitnými schopnosťami a oblasťami záujmov. Ľudová zbožnosť v kresťanstve s jednotlivými „ochrancami“ a „vodcami“ na ceste je veľmi podobná tej hinduistickej, kde rozmanití bohovia a bohyne hinduistického panteónu sú predstavitelia moci a funkcií jedného najvyššieho boha vo viditeľnom svete. Max Müller (indológ 19. stor.) napísal: „Všetci pochádzame z Východu… a cestou na Východ…by každý mal cítiť, že ide do ‘starého domova’ plného spomienok, len keby im rozumel.“ Védska literatúra: Je súborom mnohých textov. Je to zbierka, nie kniha. Vznikali snáď aj 2000 rokov a dlho boli tradované. Existujú 4 védy:
Rgvéda (obsahuje staré chválospevy na bohov),
Sámavéda (je iným usporiadaním toho istého materiálu na liturgické účely),
Jadžurvéda (obetné formulky),
Atharvavéda (kúzelné formulky a zaklínadlá, ktoré čerpá z ľudového náboženstvá, bola pričlenená neskôr).
Ku každej véde patria štyri odlišné vrstvy zodpovedajúce jednotlivým náboženským epochám a náboženskému vývoju. Najranejšia vrstva je sanhita. Tvorí jadro véd. Potom nasledujú bráhmany - sú pomenované podľa varny, ktorá ich vytvorila, sú to komentáre a inštrukcie k obetiam. Posledné vrstvy sú áranjaky a upanišady. Áranjaky sú prechodom medzi bráhmanami a upanišadami. V Rgvéde hovorí básnik, v brahmanách kňaz a v upanišadach filozof a mystik. Rgvéda: Rgvédasanhita sa nazýva aj najstaršou knihou na svete. Jej vznik sa datuje medzi rokmi 1500 a 1200 ante. Vesmír ovládajú dévovia – bohovia. Nie sú absolútnymi realitami. Dévovia sú bytosti existujúce na inej úrovni, ale prichádzajú do styku s ľuďmi. Dévovia sa chápu ako osoby, ale najvyššia realita, ktorá je za nimi, nie je osobná. Rta je božský zákon, poriadok vo všetkom, zákon vesmíru, harmónia zjednocujúca kozmos. Neskôr rta splýva s dharmou. Žiť v súlade s dharmou je žiť dobre a plodne; konať proti nej vedie k sebazničeniu.
Upanišády (doslovne „sedenia pri učiteľovi“), známe tiež ako védanty a písané v rokoch 600—300 pred n. 1., sú spisy, ktoré podávajú zdôvodnenie všetkého myslenia a konania podľa hinduistickej filozofie. Slovo upanišad znamená „prisadnutie k“, čiže prisadnutie k učiteľovi, aby žiak počul jeho slová z jeho vlastných úst. Ide o osobné odovzdanie duchovného poznania. Boli to ršiovia – mudrci žijúci v lesnom ústraní. V týchto spisoch sú vyslovené náuky o sansáre (sťahovanie duší) a karme (viere, že skutky minulého života sú príčinou terajšieho postavenia v živote). Ďalší súbor spisov sú purány, alegorické poviedky obsahujúce mnoho hinduistických mýtov o bohoch, bohyniach aj o hinduistických hrdinoch. Patria tu aj eposy Rámajana a Mahabhárata, ktoré podrobne popisujú hinduistické vierovyznanie a jeho praktizovanie. Bhagavadgíta (časť Mahabháraty) je najvyšším poučením o mravnosti. Obeť a upanišady: Brahmány sú stredným obdobím véd (900-500ante). Bráhmany určujú, ako sa majú konať obrady a obete, domáce i verejné, a podrobne rozoberajú ich hlboký význam. Zaoberajú sa rovnováhou vesmírnych síl. Je to presvedčenie, že bohovia, ktorých výrazom sú veľké kozmické sily, vynaložili na zachovanie vesmíru veľkú silu a prostredníctvom pravidelných obetí sa táto ich sila obnovuje. Celý vesmír je sám o sebe obeťou, pokračujúcou… rastliny sú obetované pre zvieratá a rodičia sú pre deti a predchádzajúce pokolenia pre nás… Obeť udržiava svet… Najvyššia realita sa obetuje tým, že prichádza v obmedzenej podobe. Védsky oltár pre zápalne obete je symbolicky: srdce je oltár, zovňajšok človeka je obeta a očistené vnútro človeka je plameň. Dôležité bolo, či človek ochotne sa zaradí do pokračujúceho procesu vzájomného obetovania a potvrdí tak jednotu s celkom, alebo či to nechápe a zúčastňuje sa len ako nedobrovoľná obeť. Čoskoro sa začalo veriť, že brahmani majú takú moc, že ak všetky formulky presne odrecitujú a všetky príkazy dodržia, nebeský výsledok sa vlastne dosiahne schopnosťami brahmana. Takto narastala dôležitosť brahmánov. Keď
obetný systém upadol do mechanického ritualizmu, pôvodný význam obete sa stratil, aj účel pre ktorý sa robili. Duchovná kríza doniesla myšlienku, že sú zbytočné, lebo pobyt v Indrovom nebi sa skončí, keď sa vyčerpá náboženský kapitál získaný prostredníctvom obete. V najstarších častiach véd nenájdeme reinkarnáciu, avšak v tomto období sa začalo veriť, že človek sa aj tak vráti na zem a celý proces začne odznova. Po tejto hlbokej kríze vznikol hinduizmus – nová syntéza. V tomto kontexte sa aj Buddha rozišiel s vedami a začal hlásať novú cestu ku spaseniu. Mahavíra založil džinistické náboženstvo. Začali vznikať nové idey: ahinsa – neubližovanie živým tvorom, nové cesty k spáse resp. vyslobodeniu a objavujú sa bohovia a avatári. Brahmani v upanišadach prestávajú byť výlučne pravdivý… ako v brahmanskom období. Napríklad nájdeme tam ženy diskutujúce s brahmanmi, čo je dosť veľký posun a chlapca, ktorý nepozná otca a napriek tomu sa môže stať brahmanom (dovtedy to nebolo možné), obete sa stali pominuteľnými a tí, ktorí ich vykonávajú a myslia si, že sú múdri a učení, sú klamaní… Pokračovanie nabudúce...
