Peter Pokorný vo svojej knihe Ježíš Nazaretský píše, že historický výskum musí byť stavaný na takých informáciách, ktoré sú doložené najmenej dvomi nezávislými svedkami, a tak ide predovšetkým o dublety, s ktorými sa stretávame v Markovom evanjeliu (považované za najstaršie) a v prameni Q (Zbierka Ježišových výrokov; teoretické závery biblistov o existencii písomnej zbierky Ježišových výrokov boli potvrdené objavom nekanonického Tomášovho evanjelia v nálezoch z Nag Hammadi). Ale cez tieto texty sa dostaneme len k menšej časti Ježišovho učenia, a tak sa v metodológii kritického bádania nahrádza druhý nezávislý svedok. A to napr. tým, že budeme hľadať také časti textov, ktoré pisateľ nemal dôvod, či záujem na tom, aby si ich vymyslel, sám vytvoril. Typickým príkladom je ohováranie Jána Krstiteľa a Ježiša, ktoré je tradované u Lukáša 7,33 („Prišiel totiž Ján Krstiteľ, ktorý ani chlieb neje, ani víno nepije, a hovoríte: Posadnutý je! Prišiel Syn človeka, ktorý je a pije, a hovoríte: Ajhľa, človek žráč a pijan vína, priateľ colníkov a hriešnikov. I ospravedlnená je múdrosť svojimi skutkami.“). Pôvod je v zbierke Q. Takúto udalosť by si Ježišovi žiaci nevymysleli. Samozrejme je tam určitý predsudok voči tým, ktorým sú tieto slova adresované, ale je to cenná informácia o tom ako hodnotili Ježiša jeho protivníci. Takéto texty môžu nahradiť druhého svedka. Alebo sa používa tzv. kritérium nepodobnosti. Je to podobné kritérium ako predošlé. Za autentické môžeme považovať tie informácie o Ježišovi, ktoré sa nedajú vysvetliť ako záujem vtedajšieho židovstva, či prvotnej cirkvi. Takto autentické sa považuje napr. podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (L 10). Nejde o priame Ježišove slová, ale pomerne presne vyjadrujú Ježišov zámer. Samozrejme tých kritérií na posúdenie autenticity textov je oveľa viac. Toto bola len malá ukážka aké postupy sa využívajú pri bádaní o Ježišovi. Ak by sme chceli načrtnúť obraz Ježišovho života podľa najnovšieho bádania, musíme začať u Pavlových listov, pretože práve tie sú najstarším prameňom o Ježišovi, a nie evanjeliá ako sa to nám na prvý pohľad zdá. Ide o texty, ktoré vznikli dvadsať rokov pred Markovým evanjeliom a mohli zachovať niektoré informácie z pravej ruky ako sa hovorí – od Petra, ktorého podľa Ga 1,18 Pavol žiadal o svedectvo a informácie. Hneď v ďalšom verši Pavol píše, že sa stretol aj s Jakubom, bratom pána (Ga 1,19 – ho adelfos tú kyriú), čo je dôkazom Ježišovej historicity. Listy sú veľmi skúpe na informácie z Ježišovho života, pretože pre Pavla bol Ježiš predovšetkým ukrižovaným a vzkrieseným Pánom. Ale predsa sa dozvedáme čo to aj zo života Ježiša. Všetky tieto informácie zodpovedajú evanjeliám.
Ježiš bol Žid (Ga 4,4), maj najmenej dvoch bratov (1 K 15,7), z ktorých jeden bol Jakub (Ga1,19; 1 K 15,7). Zhromaždil okolo seba žiakov (učeníkov), z ktorých sa jeden volal Kéfas (Peter bola grécka forma toho istého mena; Ga 2,14; 1K 9,5 atď), iný sa volal Ján (Ga 2,9). Patrili k jadru Ježišových stúpencov, ktoré sa nazývalo „Dvanásť“ (1 K15,5b). Ježiš zomrel (1K 15,3) na kríži (Fp 2,8), čo bol vtedajší spôsob popravy určený pre zločincov. Pavol si je vedomý, že Ježišovo ukrižovanie bolo „pohoršením“ (Ga 2,11) a „bláznostvom“ (1K 1,18), ale trval na tom, že kríž patrí k evanjeliu (1K 1,23). Pred svojou smrťou a zatknutím hovoril Ježiš so svojimi žiakmi pri poslednej večeri o zmysle svojho budúceho utrpenia. Hovoril o novej zmluve v jeho krvi, čo je metafora odvodená od vtedajšieho spôsobu uzatvárania zmlúv, pri ktorom boli zabíjané obetné zvieratá. Mnohé výroky u Pavla sú z prameňa Q, ktorý v Matúšovom evanjeliu tvorí jadro Kázni na hore napr. „Nedaj sa premôcť zlému, ale premáhaj zlo dobrom.“ (R 12,21) - je zrejme interpretácia Ježišovej výzvy k milovaniu nepriateľov (L 6,27) a k nesúpereniu so zlým človekom (Mt 5,39). Podľa ďalších doložených zdrojov historického bádania Ježiš pochádzal z Nazaretu v Galilei. Ani jedna z verzií o narodení Ježiša v Betleheme, meste Dávidovom, sa nedá doložiť. Majú predovšetkým znázorniť Ježišovo mesiášstvo. Ich literárny žáner nám nedovoľuje, aby sme ich použili na datovanie Ježišovho života (hviezda, panovanie Herodesa Veľkého). Meno Ježiš je gréckym prepisom hebrejského mena Jehóšua – Jozue. Ježišovou rodnou rečou bola aramejčina, ale pravdepodobne hovoril aj grécky. Dnešní bádatelia - Porter, Sanday, Riesner - to začali veľmi zdôrazňovať, pretože v Desaťmestí – (Mk 7,31-„Keď (Ježiš) opustil týrsky kraj, prišiel cez Sidon zase k moru Galilejskému, do prostriedku kraja Desaťmestia.“) – sa nehovorilo aramejsky. Ježiš bol žiakom Jána Krstiteľa, apokalyptického proroka a najznámejšieho predstaviteľa krstiteľského hnutia a dal sa ním pokrstiť. Potom sa od Jána Krstiteľa oddelil, zrejme pre rozdielne chápanie obnovy Izraela a záchrany pred Božím súdom – spasením. Konal symbolické činy, podobné tým, ktoré poznáme u izraelských prorokov: vytvoril skupinu Dvanástich a tým dal najavo, že chce reformovať všetkých dvanásť kmeňov Izraela, alebo jeho vjazd do Jeruzalema na osliatku je splnenie proroctva Zachariášovho (Za 9,9). Podobne treba chápať aj vyčistenie chrámu, ktoré malo vyjadriť nádej na nový eschatologický chrám (chrám ako dom modlitby pre všetky národy). Zázračne uzdravoval a prevádzal exorcizmy (vyháňal zlých duchov). Tieto uzdravenia sa nedajú zaradiť do žiadnej kategórie uzdravení známej z našej doby. Z vonkajšieho pohľadu, z pohľadu religionistiky, bývajú zaradené do blízkosti šamanizmu. Tu sa treba vyvarovať, aby sme tieto mimoriadne skutky chápané ako skutky milosrdenstva, riešili na základe subjektívnych súdov podmienených našou kultúrou. Ježiš sa nebál stýkať s chorými ľuďmi, vylúčenými zo spoločenstva (malomocní), s chudobnými, so ženami, deťmi, s cudzincami (Samaritáni) a oslovoval ľudí považovaných za hriešnikov (vyberačov daní a prostitútky). Ženy patrili k jeho žiakom (Mária Magdálena) i mecenáškam (L 8,1-3). Bol si vedomý, že riskuje svoj život, keď pôjde do Jeruzalema, ale predsa tam šiel sláviť pesach (veľkonočné sviatky). Vo svojej smrti videl pozitívny zmysel pre človeka. Bol odsúdený k smrti a popravený na kríži. Toto je základný súbor faktov o živote Ježišovom, ktoré môžeme považovať za autentické. Nie je ich až tak veľa, ako by sme chceli, a už vôbec nie pre odvážne teórie o Ježišovom manželstve, či láske k Márii Magdaléne. Samozrejme nehovorili sme ešte o učení a poslaní (napr. učenie o kráľovstve Božom), ale o tom až nabudúce.
