Kľúčovým pojmom Ježišovho učenia bolo „kráľovstvo Božie“. Kráľovstvo Božie je zasľúbením. Je zasľúbené v tzv. blahoslavenstvách chudobným, hladným a plačúcim („Blahoslavení chudobní, lebo vaše je kráľovstvo Božie“), ale nie je stavané na morálnych apeloch (vidíme to v typickejšej podobe zachovanej v evanjeliu Lukášovom 6, 20-21). To znamená, že tieto blahoslavenstvá neboli vyslovené kvôli tomu, že chudobní, hladní a plačúci sú lepší ako tí ostatní (a preto je im zasľúbené kráľovstvo Božie), ale ani nie sú vybraní náhodne (L 7,22: „Odpovedal im teda Ježiš: Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa čistia, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú, chudobným sa evanjelium zvestuje“). Chudobným sa totiž zvestuje evanjelium. Ježiš videl Božie kráľovstvo v eschatologickej budúcnosti oslobodené od všetkých sociálnych determinancií, rozdielov, ktoré považoval za následok ľudského odcudzenia (hriechu), pretože vedel akým ťažkým bremenom môže byť chudoba, hlad, bolesť. Nie je to žiadna komunistická ideológia, ktorá vás pri odstraňovaní sociálnych rozdielov hneď napadne, lebo... hneď ďalší krok Ježišovho učenia je kritika, či napomenutie chudobných. Chudobní ľudia majú dôvod nenávidieť bohatých a kráľovstvo Božie si nárokovať len pre seba. A tak Ježiš tieto bezpodmienečné zasľúbenia chudobným spája s výzvou k milovaniu nepriateľov! (Luk 6, 27: „Ale vám, ktorí počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov, čiňte dobre tým, čo vás nenávidia.“) Táto pre mnohých nepochopiteľná výzva k milovaniu nepriateľov dostáva jasnejšie a zrozumiteľnejšie posolstvo práve v tomto kontexte. Tým, že sa chudobní Ježišovými zasľúbeniami dostávajú na tú „víťaznú stranu“ akoby bez námahy, je ich povinnosťou dopriať to aj druhým. Milovať nepriateľov znamená, priať im podiel na kráľovstve Božom.
Zaujímavý je poznatok, že Ježiš očakával kráľovstvo Božie aj ako dejinne blízku udalosť. Podľa Mt 10,23 („Keď vás budú prenasledovať v jednom meste, utekajte do iného, lebo veru vám hovorím, že nepochodíte mestá izraelské, kým nepríde Syn človeka.“) možno išlo len o niekoľko mesiacov. Toto jeho očakávanie sa nesplnilo. V kresťanských kruhoch sa tento Ježišov omyl často zahmlieva, pretože dejiny teológie boli poznamenané gnózou a miernym doketizmom, ktorý nepočítal plne s Ježišovým ľudstvom. Dodnes si mnohí kresťania myslia, že Ježiš bol neomylný. Práve videnie tohto Ježišovho omylu nás dovedie k pochopeniu Ježišovho učenia o kráľovstve Božom. Samozrejme, že môžeme spochybňovať tento jeho výrok, ale časový a kozmický rozmer Ježišovho chápania kráľovstva Božieho nie je možné vymazať. Ak hovorí, že kráľovstvo Božie sa priblížilo (Mt 4,17: „Odvtedy začal Ježiš kázať a hovoriť: Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské.“) – ide o budúci rozmer, ak hovorí, že nás zastihlo (Mt 12,28: „Ale ak ja Duchom Božím vyháňam démonov, tak celkom iste prišlo k vám kráľovstvo Božie.“ - v českom preklade výstižnejšie: „Jestliže však vyháním démony Duchem Božím, pak už vás zastihlo Boží království.“ alebo u L 17,21: „Lebo, ajhľa, kráľovstvo Božie je medzi vami!“) - ide o prítomný rozmer. Aj napriek tomu, že blízke očakávanie kozmickej premeny sveta nie je jadrom Ježišovho učenia, výroky ako Mt 10,23 („Keď vás budú prenasledovať v jednom meste, utekajte do iného, lebo veru vám hovorím, že nepochodíte mestá izraelské, kým nepríde Syn človeka.“) a Mk 13,30 („Veru vám hovorím: Nepominie sa toto pokolenie, dokiaľ sa všetko toto nestane.“) sú natoľko zreteľné, že ich nemôžeme vynechať. Toto vnímanie kráľovstva Božieho je historickou skutočnosťou, inak by ich poveľkonočná cirkev vytlačila zo svojej tradícii, ale je zrejmé, že sa musela oprieť o Ježišove výroky a vyrovnať sa s tým, že nový vek, ktorý Ježiš ohlasoval ako fakt, neprišiel. Vyrovnávali sa rôznymi spôsobmi, čo vidieť v dochovaných výrokoch v evanjeliách. Napr. sa snažili posunúť dátum príchodu, keďže kráľovstvo Božie čakal Ježiš za svojho života, učeníci posunuli dôraz na životy iných ľudí (Mk 9,11: „Potom im povedal: Veru, hovorím vám: Sú niektorí medzi tými, čo tu stoja, ktorí neokúsia smrť, kým neuvidia v moci prichádzať kráľovstvo Božie.“, alebo už známy výrok z Mk 13,30: „Veru vám hovorím: Nepominie sa toto pokolenie, dokiaľ sa všetko toto nestane.“). Na iných miestach sa snažili položiť dôraz na jeho nevypočítateľnosť (Mk 13,32: „O tom dni a hodine však nikto nevie, ani anjeli v nebi, ani Syn, len sám Otec.“). Aj výrok z Lukáša 17,21: Ani nepovedia: Ajhľa, tuto alebo tamto je! Lebo, ajhľa, kráľovstvo Božie je medzi vami!“ mal odviesť pozornosť od Ježišovho očakávania a sústrediť pozornosť na eschatologické očakávanie. Dokonca sa kráľovstvo Božie začalo spiritualizovať ako kráľovstvo nebeské. Fakt, že sa Ježiš mýlil, vôbec nezničilo jeho dielo. Skôr naopak, tu vidieť jeho vnútornú silu a pravdivosť jeho postojov, ktoré mu umožňovala jeho zbožnosť a vzťah k Bohu ako Otcovi spolu s jeho otvorenosťou pre budúcnosť.
