Texty, v ktorých sa dozvedáme o historickom Ježišovi, sú predovšetkým kanonickým čítaním kresťanskej cirkvi a preto sú čítané z pohľadu ľudí, ktorí vnímajú Ježiša ako prítomného Pána – sprostredkovateľa spojenia s Bohom. Význam pozemského Ježiša sa dostal do popredia pomerne skoro, ale predsa len ako druhoradý záujem, ktorý mal chrániť vnútornú skúsenosť prítomného Krista pred zbožným, ale nesprávnym výkladom. Na toto žiadny bádateľ nesmie zabúdať.Keďže Ježišov život je prístupný len z textov, bádatelia museli nájsť tie texty, ktoré majú autentickejší predveľkonočný charakter (ide predovšetkým o Markovo evanjelium, prameň Q, špeciálnu látku u Matúša, u Lukáša, pavlovské listy, Tomášovo evanjelium a prípadne ďalšie papyrusy.). Zvestovanie kráľovstva Božieho obsahujú aj tzv. nemorálne podobenstvá. Sú to podobenstvá o poklade na poli (Mt 13, 44: „Podobné je kráľovstvo nebeské pokladu skrytému na poli, ktorý človek našiel a skryl; od radosti nad ním ide, predá, čo má, a kúpi to pole.“ paralelne v Tomášov ev. 109: "Ježíš řekl: Království se podobá člověku, který má na svém poli ukrytý poklad, o kterém nic neví. A když zemřel, zanechal jej svému (synovi), který o něm také nic nevěděl. Ten to pole prodal. Kupec přišel a když oral, (nalezl) ten poklad. Začal půjčovat peníze na úrok těm, kterým chtěl.“), kde hlavná postava kúpila pole so skrytým pokladom, no majiteľa na to samozrejme neupozornila. Ďalšie podobenstvo, ktoré hovorí o morálnej zvrátenosti správcu, ktorý rozhádzal majetok svojho pána a potom sa chcel zachrániť podplácaním dlžníkov je u v Luk 16, 1-8 („Povedal aj učeníkom: Bol bohatý človek, ktorý mal šafára; toho obžalovali pred ním, že mu márni majetok. Zavolal si ho teda a povedal mu: Čo to počúvam o tebe? Vydaj počet zo šafárenia, lebo ďalej nemôžeš už šafáriť. Tu si šafár pomyslel: Čo urobím, keďže mi pán odníma šafárstvo? Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím. Viem, čo urobím, aby ma prijali do svojich domov, keď stratím šafárstvo. Zavolal si každého pánovho dlžníka a spýtal sa prvého: Koľko si dlžen môjmu pánovi? Odpovedal: Sto mier oleja. Povedal mu: Vezmi si úpis, sadni si a chytro napíš päťdesiat. Potom sa opýtal druhého: A ty koľko si dlžen? Odpovedal: Sto kórov pšenice. Povedal mu: Tu máš úpis, napíš osemdesiat. I pochválil pán tohto nespravodlivého šafára, že opatrne urobil, lebo synovia tohto sveta sú opatrnejší voči seberovným než synovia svetla.“). Potom poznáme podobenstvo o zlých vinároch (Mk 12,1-12), ktoré sa v TomEv traduje bez výroku o potrestaní zlých (TomEv65). V Tomášovom evanjeliu sa dočítame aj o atentátnikovi, ktorý doma trénoval a potom zabil mocného muža (TomEv 98: „Ježíš řekl: Království Otce se podobá muži, který chtěl zabít jednoho mocného muže. U sebe doma vytáhl meč a probodl stěnu, aby poznal, zda je jeho ruka dost silná. Potom zabil toho mocného.“). Takisto podobenstvo o hrivnách u Lukáša (19,11-27) patrí k takémuto typu podobenstva, lebo pravoverní žida považovali obchod a vyberanie úrokov za hriech.Problém je v tom, že títo „zlí“ ľudia boli dávaní za príklad a vzor pre poslucháčov podobenstiev! Samozrejme, neboli dávaní za vzor vo svojej „zvrátenosti“, vzorom pre nás mala byť dôslednosť ich správania! Táto rétorická zvláštnosť u Ježiša nie je ojedinelá. Ježiš používal aj ďalšie zvláštnosti ako napr. odpovedal otázkou atď. V nemorálnych podobenstvách je pre „deti Kráľovstva“ vzorom dôslednosť a vynaliezavosť „zlých ľudí“, aby boli v dobrých veciach rovnako dôsledné a vynaliezavé. Aby tieto podobenstvá mali autentický pozitívny zmysel, musia sa interpretovať v tomto význame: moc, ktorej slúžia Ježišovi učeníci je silnejšia ako moc zla. A teda môžeme povedať, že ak stúpenci v službách Porazeného sú takí dôslední, o to dôslednejší by mali byť stúpenci Víťaza, ktorý ma ako Sudca prevahu nad všetkými mocnosťami. Nielen učeníci, ale aj „ľudia bez privilégií“ (chudobní, chorí, deti, ženy, cudzinci) si majú brať príklad dôslednosti od tých „zlých“. Tieto radikálne a inovatívne podobenstvá zodpovedajú aj Ježišovým prorockým symbolickým činom, ktoré boli podobne provokatívne a neočakávané. Taký vjazd do Jeruzalema na osliatku, či vyčistenie chrámu ako relativizácia vtedajšej zbožnosti sú činmi, ktorými dával najavo, že kráľovstvo božie je reálnou silou, ktorá je mocnejšia než sila zla a jej patrí budúcnosť. Ježiš vystupoval ako prorok (L 13,33: „Beztak dnes, zajtra, pozajtra musím (ďalej) ísť; lebo nie je možné, aby prorok zahynul mimo Jeruzalema.“) a v tomto kontexte sú jeho radikálne výroky, podobenstvá a činy autentické. Ježiš bol zrejme presvedčený aj o tom, že z jeho vystúpením prichádza posledná etapa dejín ako o tom prorokovala kniha proroka Izaiáša (61,1nn). No sám seba pravdepodobne nikdy nenazval Mesiášom a neprijal ani vyznanie od Petra, že je Mesiášom (Mk 8,27-30; 8,33). Ježiš sa dištancoval od politického mesiášstva. Ježiš vytvoril so svojimi žiakmi, žiačkami a nasledovateľmi „alternatívnu spoločenskú subštruktúru zloženú z dvoch zložiek“. Zo skupiny, ktorá s ním putovala po Galilei a skupiny, ktorá žila usadlo, a ktorá ho finančne a sociálne podporovala. Nebolo jeho cieľom zorganizovať odboj, či zásadnú opozíciu. Nedá sa dokonca preukázať ani to, že Ježiš vedome prijal rolu trpiaceho Služobníka Božieho, obetujúceho sa baránka (aj keď tieto prvky zaznievajú v tradícii večeri Pánovej). Každopádne môžeme povedať, že Ježiš si uvedomoval, že jeho ľudský osud sa stane súčasťou toho, čo zvestoval a že jeho pravdepodobná smrť bude dobrom pre všetkým ľudí. Hlavný zdroj poznatkov: P. Pokorný, Ježíš Nazaretský (Historický obraz a jeho interpretace), OIKOYMENH, Praha 2005.
