William Golding: Boh múch, Svetová knižnica Sme *************************************Trvalo mi dosť dlho, kým som sa dostala do rytmu románu. Možno aj preto, že som k nemu pristupovala s predsudkami a dobrodružstvo nejakých chlapcov na ostrove sa mi zdalo ako príliš otrepaná téma na veľký román, ale... po zorientovaní sa v základných vzťahoch medzi postavami a pomalým zabúdaním na štylistiku prekladateľa (a tlačové chyby – bolo ich dosť veľa!), som sa aj ja ocitla na ostrove, ktorý ma očaril prírodou a vôňou. Naozaj, občas som cítila vôňu ostrova... Možno vy máte úplne iné postrehy, pocity z tejto knihy, čo nemení nič na tom, že pre mňa to bolo jedno veľké dobrodružstvo. Čo na mňa tak silno zapôsobilo? Rozdelenie obyvateľov ostrova na „malkáčov“ a „veľkáčov“ výborne vystihuje základné vzťahy medzi ľuďmi. „Malkáči“ sú ľudkovia, ktorí celé dni konzumujú ovocie a potom hocikde vyprázdňujú obsah svojho brucha, čvachtajú sa vo vode a stavajú si pieskové zámky. V noci plačú od strachu a cez deň sa zase tešia zo slnka a života. Rýchlo pochopíte, že nejde o deti a budete celkom radi, že „Modrú lagúnu“ poznáte len z filmu. A oželiete aj prvotný pocit „slobody od“ neexistujúcich civilizačných tlakov, preveľa ovocia, kúpanie sa v mori a slasť z ničnerobenia, lebo vedomie, že takýto životný štýl je vlastne doživotným väzením, je desivý. Pocit nemožnosti rozhodnúť sa, vstať a odísť, keď vám už všetko lezie na nervy, vás postupne opantá a už nepustí. Každý z chlapcov na ostrove sa s týmto pocitom vyrovnáva po svojom. Mnohí z nás žijú vo svojich súkromných väzeniach a možnosť odísť z neho nikdy nevyužijú. Ako to riešime? Jedni začnú svoju nádej vkladať do budúcnosti, začnú plánovať. V prípade „ostrovčanov“: dym stúpajúci nad ostrov znamená nádej a pripravenosť na Veľký deň príchodu Záchrancu. Iní žijú presne opačne. Sústredia sa na prežitie, ale v prítomnosti. Silu nachádzajú v minulosti. Identifikujú sa s niekým, kto ich predchádzal a žijú „na jeho prežití“. Preto Veľkáč – lovec si nasadí „masku“ a predkovia, s ktorými je spojený neviditeľnou niťou, mu dávajú nadľudskú silu. Projekt stojaci na minulosti (na predkoch, tradícii) dáva väčšiu istotu ako projekt stojaci na budúcnosti. Naše plány v budúcnosti odhaľujú naše neisté postavenie v prítomnosti, dokonca túto prítomnosť samé destabilizujú. Všetko, čo máme je budúcnosť. Teda nič. Od začiatku je jasné, že konflikt je nevyhnutný. Jeden Vodca ponúka kolektívne rozdelenie úloh (udržiavanie ohňa, stavanie chatrčí, zber ovocia, zabezpečenie vody), nádej v budúcnosti a zákon resp. poriadok (mušľu). Druhý Vodca ponúka oveľa viac istôt (oheň nielen ako signalizačný bod, ale aj ako symbol domova, tepla a jedla). Jednako je však zákonom on sám, a nepotrebuje nikoho k dobrým rozhodnutiam, čím odbremenil ľudí okolo seba. Jediné, čo teraz musia, je veriť v neho a plniť príkazy. Jednoduché a menej zaťažujúce. A najdôležitejší prvok, ktorým si ostatných získal: namiesto hľadania príčin ich strachu, ponúkol im boha. Zaviedol rituál a obete... Nie všetci však prijali nové pravidlá, preto ľudské obete nenechajú na seba dlho čakať. Iracionalita, využitá v prospech moci je príliš sladká a bezpečná, aby sa nechala zničiť nejakými racionálnymi kecami. Iracionalita oblečená do masiek lovcov si v tomto príbehu vytancovala Pravdu. Masky nie sú dôležité len v tomto príbehu, umožňujú totiž nám všetkým rýchlu zmenu osobnosti. Radi sa stávame niekým iným, radi si berieme masky a hráme sa na niekoho, kým normálne nemôžeme byť. Ale čo sa stane, keď maska začne ovládať človeka?
Najdesivejší je záver celej knihy. Vyvolal vo mne pocit, aký mávam iba v ťaživých nočných snoch. Pocit absolútnej bezmocnosti a nemožnosť zachytiť sa u toho druhého čohokoľvek, čo u neho poznám, alebo poznala som. Nasleduje bezhlavý útek pred smrťou. V snoch mi zväčša moje nohy vypovedajú poslušnosť a ja sa len tak pomaly prehupujem na mieste, keď mi nebezpečenstvo dýcha na krk. Hrozný pocit! Zimomriavky vám naskočia aj pri čítaní posledných strán. Autor to dostatočne vygraduje a vráti vás do snových pocitov, keď cítite, že naozaj zomriete, lebo už nemáte, kam utiecť. Pocit štvanej zveri je pre rozum tak absurdný a neprijateľný, že nemôže inak skončiť ako prebudením. Na otázku môjho manžela, prečo sa tá kniha volá „Boh múch“, som odpovedala, že možno preto, lebo boh múch je symbolom ktoréhokoľvek boha strachu, nájdenej istoty a riešenia vlastných túžob bez ohľadu na iných...
