Zahynieme na (ne)kultúru?

Nie som kulturológ, nepatrím k žiadnej iniciatíve, ani kultúrnej obci a napriek tomu ma táto téma nenechala ľahostajnou. Je úplne jedno, kto tam diskutoval a ako celá relácia vyznela . Zaujalo ma niečo iné... Myšlienka, že kultúra neprežije, ak nebude mať vytvorené vhodné podmienky vrátane finančných dotácií. Pritom tam padli slová, že kultúra bola vždy významnou súčasťou nášho národa... Nedávno som čítala Spomienky od Hany Gregorovej. Autorka píše, že sa Slováci v prostredí silnej maďarizácie snažili vytvoriť ostrovček slovenskej kultúry (v Martine). Nemali peniaze, ani vládu, ktorá by ich podporila. Všetko slovenské bolo zakázané. Slováci boli často negramotní, špinaví a považovaní za „skupinu“ ľudí vhodnú iba na asimiláciu. Slovač v tom období milovala maďarské klobásky a pálenku a vôbec nepotrebovala slovenskú kultúru a nerozumela slovu „identita“. Jozef Gregor Tajovský, manžel Hany Gregorovej, behal po dedinách a trávil množstvo času vzdelávaním sedliakov, rozdávaním slovenských kníh a zvyšovaním slovenského povedomia. Nemuselo sa to podariť, veď ani prvok jednoty, ktorý je vraj potrebný pri presadení sa, ako bol zdôraznený aj v spomínanej relácii, nebol o nič väčší ako dnes. Slováci (tzv. elita), ktorí niečo robili pre kultúru, boli rozdelení na národniarov a hlasistov. To, čo ich spájalo, bol boj proti maďarizácii. Málokedy ľudí spojí spoločná myšlienka „za niečo“... vždy sa presadí skôr negativistický postoj „proti niečomu“! Možno sa nedá porovnávať minulosť s prítomnosťou, ani ju nechcem porovnávať v zmysle, že čo všetko by sme mohli, keby... Ale je mi jasné, že nakoniec vznikla potreba slovenskej kultúry a bola taká silná, že si dokázala preraziť cestu a postupne si vybudovať rešpekt (chápeš?) – inak by sme tu neboli... Životaschopnosť kultúry sa prejaví sama, z potreby jej existencie alebo prirodzene zahynie na nedostatok dopytu, či sa prispôsobí cudzej kultúre a rozplynie sa v nej. Darmo budeme učiť napr. Rómov ich kultúre, darmo sa budeme snažiť oživiť v nich spomienky na ich vlastné korene..., ak sme ich tak dokonale vykorenili, že jednotliví Rómovia už nepociťujú potrebu presadiť svoju kultúru, získať si rešpekt majoritnej skupiny, chcieť sa vyčleniť a byť naozaj inými, lebo inými sú... Je márne dotovanie EÚ a finančné injekcie do umelých projektov, ktoré vyšli z iniciatívy „gadžov“. Buď sa nechajú pohltiť so všetkými našimi „riešeniami“, ktoré sú viac pre nás ako pre nich alebo sa začnú angažovať sami medzi sebou bez ohľadu na nás a prežije aj ich kultúra. Často sa veci rozhýbu, keď sme pod tlakom, keď nemáme podmienky na presadenie, keď sme izolovaní a všetky naše snahy sa zdajú byť ako boj s veternými mlynmi. Práve v takýchto obdobiach zaznamenali dejiny prevraty a pohyb smerom dopredu. Dnes nie je tlak zhora ani zdola. Slovač sa tvári, že žije kultúrne, ak sleduje správy a číta noviny. Nepotrebujeme kultúru, keď v televízii dávajú samé super relácky a „Norika“ je zosobnením pravdy. Ani v našej dedine už nehrávajú ochotnícke divadlá, lebo už nikto na ne nechodí. No a zhora? Ak sa niečo deje zhora, nemôžem sa ubrániť pocitu, že je to strašne umelé... Nechcem kultúrnu propagandu! Načo by verejnoprávna televízia v hlavnom vysielacom čase vysielala koncerty, dokumenty a diskusné relácie, keď nie je dopyt? Áno, môže sa kultúra presadzovať aj zhora, ale bude to vyzerať ako s tými rómskymi projektmi, ktoré sme vytvorili pre kľud svedomia, a ktoré majú asi taký efekt, že sa gadžovskí učitelia učia rómsky (viem, o čom hovorím), aby mohli učiť Rómov ich vlastný jazyk, ktorí už nepoznajú a dokonca ani poznať nechcú. Aj tak sa dá... len aká známka životnosti to je?