Moja dcérka sa prihodila neplánovane jednej silvestrovskej noci. O deväť mesiacov v septembri bola tu. Malá a uškriekaná. Nebola som dvakrát nadšená, mala som už dosť rokov, dve takmer veľké deti a v tej dobe nebolo moderné mať deti po tridsiatke. O to viac ma dostala. Vychutnávala som si svoje materstvo a dcérenka bola naozaj malinký usmievavý anjeliček. Predlžila mi roky mladosti. Ešte dlho som sa cítila veľmi užitočná a potrebná a koniec koncov mala som prečo žiť.
Bola samostatná odmalička. Nepotrebovala veľa ľudí, často si vystačila sama so svojou fantáziou. V určitom období som musela dávať pozor na jej hry s kamarátmi. Vždy sa hrali na mamičku a otecka a stavali si stany a domčeky z „čabrakov“ postele. No raz som sa aj zľakla. Zdalo sa mi, že sú príliš ticho, vybehla som hore schodmi a oni boli v „čabrakovom domčeku“. Mala som pocit, že sa nehýbu, zrazu šuchot šiat. Rýchlo som rozbila ich „dom“ a stuhla spolu s nimi. Šaty mali na sebe len tak ledabolo. Keď som sa ich spýtala, čo robia, povedala tichučko: „Hrali sme sa na noc a spali sme ako mamička a otecko.“ A ten strach v očiach. Bolo mi ich trochu ľúto.
Bola uplakaná a podľa súrodencov rozmaznaná, preto ju aj často provokovali. Hlavne starší brat. Určitú dobu sa neznášali a robili si zle. Denne som musela počúvať jej ponosy a prosby o ochranu, len aby som sa jej zastala. V tomto bola neodolateľná! Taká mazna. Často som sa nechala uprosiť, a aj preto mám podiel na zvyšovaní žiarlivosti. Našťastie to nikdy neprerástlo do kritickej situácii. Získala si onedlho aj svojich súrodencov. Neodmietli ani jej „obdobie kvízov“, keď sme sa museli celá rodina po večeroch trápiť s otázkami, ktoré vyčítala z Rozumu do vrecka.
Pod brezou pred domom na lavičke dokázala celé nedele sedieť s babičkou a jej „kámoškami“ a počúvať ich klebety z celej dediny. Vyhľadávala spoločnosť dospelých a neznášala keď sme ju posielali preč, aby niektoré veci nepočula. Vyčítavo sa medzi vzlykmi vyhrážala, že ani ona nám nebude všetko hovoriť, keď jej neveríme.
Nervózne odchádzala z izby a nezabudla buchnúť dvermi, keď sme ju nepočúvali a odvrávala vždy, keď sme jej niečo prikazovali. Ohromne mi s tým liezla na nervy. Ohundrala každú činnosť, len aby nemusela robiť to, čo som jej práve povedala. Vyčítala som jej, že je lenivá a v živote jej bude chýbať táto škola. Vyhovorila sa, že bude mať slúžky a keď nie, tak dobrého muža, a keď ani to nie, tak sa naučí sama variť a upratovať, ale až keď bude veľká. Na veľkú sa hrala len vtedy, keď jej to vyhovovalo, inak bola vždy maličká, aby sa mohla uložiť v mojom lone a aby som ju hladkala. U nás nebolo zvykom maznať sa. Asi preto, že moji rodičia sa so mnou tiež nemaznali a od určitého veku som sa nemaznala ani ja s mojimi deťmi. Ale ona si dokázala toto obdobe predĺžiť na neuveriteľne dlhú dobu. Neviem, ako to robila.
Ku všetkému mala čo povedať. Dosť skoro si v rodine získala potrebnú autoritu. Vedela nás v mnohom presvedčiť, ale hlavne preto, že v mnohom mala pravdu. Zbožňovala, keď sme jej prisvedčili. Cítila sa dôležitá. Neznášala, keď som ju poučovala, čo by bolo pre ňu najlepšie. Napríklad vziať si bohatého muža. Provokovala som ju tak trochu... Pokrútila detsky očami a pohoršene odvrkla: To si naozaj myslíš, že peniaze sú viac ako láska? Ja sa vydám iba z lásky a nemaj také reči.“ Zato ona mala vždy plno rečí. Keď sa vrátila zo školy, dokázala mi do detailov popísať, čo robili, nehovoriac, ak sa deň vymykal z bežného školského dňa a ona sa vrátila z nejakého výletu. Vedela som o všetkom, čo robila. Vedela som ako rozmýšľa, lebo sa rada vŕtala vo svojich pocitoch. Poznala som ju a dôverovala som jej. Asi preto som jej skoro všetko dovolila.
Rada pomáhala ľuďom, ani nie tak fyzicky, skôr vedela slovne povzbudiť, potešiť aj vypočuť. Aj keď si spomínam na naše upratovanie v starom dome, kde žila osamelá ženička, ktorá už nikoho nemala... Považovala za svoje poslanie nosiť jej obedy, robiť nákupy a raz za mesiac urobiť veľké upratovanie. Súdržnosť dediny ju fascinovala a cítila sa byť jej súčasťou.
Musím sa priznať, že ma stále nútila rozmýšľať o veciach, o ktorých by ma vôbec nenapadlo rozmýšľať. Dostávala ma do úzkych a niektoré jej názory boli také nezvyčajné, že som sa o ňu bála. Často sme sa preto hádali a hádame sa dodnes, lebo ju podľa mňa niektoré názory na život ohrozujú. Už dávno zišla z cesty, ktorú som jej vytýčila. Trvalo mi to, kým som sa s tým zmierila, ale cítim, že tá jej vlastná nie je zlá, len je tak ďaleko od mojich predstáv a plánov, ktoré som s ňou mala... A to ma niekedy ruší. Aj to, ako teraz píše... a preto radšej končím.
