Dnes už málokto vie, čo je podstata krstu. Príbuzní, okoloidúci a prizerajúci sú zväčša rovnakými „svedkami“ spadnutia pár kvapiek na hlavu ako krstní rodičia. Ich úloha tam často nie je o nič väčšia... Snáď, ak nezabudnú na finančný príspevok pre rodičov, stanú sa aspoň finančnými prispievateľmi výbavičky, mysliac si, že ich úloha je splnená. Ale nechcem písať o krste. Chcem písať o dvoch mladých ľuďoch, ktorí nemajú žiadny vzťah k cirkvi. Sami sa nazývajú „neveriacimi“ (neznášam toto slovo, lebo nehovorí nič o ľuďoch, iba o ich vzťahu k inštitucionálnej cirkvi, ktorá si vzala do hlavy, že vie, kto je na tomto svete veriacim a kto nie). Napriek tomu, že cirkev i oni sami sa nazývajú „neveriacimi“, pre mňa zostávajú: „veriaci“ ľudia hľadajúci si svoje miesto pod slnkom. Rozhodli sa teda, že sa vezmú. Na úrade. Ale skôr ako to urobia, pasovali ma do funkcie, ktorú som dlho nevedela pomenovať... jednoducho mala som im niečo povedať na lúke, kde to začalo medzi nimi iskriť. Cítila som veľkú dôveru v moje schopnosti, že to dokážem a s prvotnou radosťou a hrdosťou sa rýchlo dostavil aj pocit zodpovednosti so strachom, aby som nesklamala ich očakávania. Potrebovala som na to jeden obed, aby som sa uistila o čo ide a dala súhlas. Keď sme sa týždeň pred oficiálnym sobášom vydali na ich lúku, mala som za sebou deň premýšľania o tom, čo im poviem a jedno poobedie neustáleho si opakovania v duchu, aby som na nič nezabudla. Tak vznikla lúčna úvaha...Stále som nevedela, akú rolu si mám pripísať, aby som bola presvedčivá. Aj keď slovo "rola" je v tomto prípade zavádzajúce. Možno by bolo lepšie nazvať to "úlohou". Mala som v živote až dva svadobné príhovory. Jeden v kostole na sobáši mojej príbuznej, kde som suplovala nového farára a snažila sa zo svadobného aktu urobiť niečo „osobnejšie“. Moja úloha bola jasná, teologička, budúca farárka. Druhýkrát som bola v úlohe dobrej kamarátky, ktorá napísala svadobný príhovor do listu a po svadbe jej ho dala ako osobný darček na jej ceste. Zase z dôvodu „osobnejšieho“ prvku v nemecky hovoriacej úradnej svadbe. Tretí má ešte len čakal. Pred svadbou na nezvyčajnom mieste a spamäti. Čakala ma nová skúsenosť. A moja rola? Stala som sa „vydatou rešpektovanou ženou v kmeni, ktorá už tradične sprevádza pred svadbou svojimi myšlienkami mladých v ich životnom rozhodnutí“. Alebo inak povedané stala som sa „krstnou mamou“ na „sobáši“.
