Listy Izabele, 3. časť
Milá Izabela,
dlho som sa neozývala, ale stalo sa toľko vecí a ja som naozaj nestíhala. Už ťa vidím ako nesúhlasne pokyvuješ hlavou. Máš pravdu, nechcelo sa mi písať. Vieš, keď človek prežíva toho veľa, nemyslí na písanie. Nemôže, lebo žije. A keď najväčší nápor pominie, akoby sa prebudil zo sna a začne to rozoberať a myslieť. Tak ja som sa už prebudila a píšem tento druhý list. Ani neviem, či ti ten prvý došiel a či si ho čítala, ale mne to nevadí... Ja aj tak viem, že si, a že vieš o mne.
Dnes je znovu taký upršaný deň. Blbé počasie a k tomu zlá nálada. Najradšej by som nevyliezla z postele, ale je nedeľa, a tak som už absolvovala kostol a teraz by som sa mala učiť do školy. Aspoň mám pokoj. Keď sa učím, nikto ma neruší. V našej rodine sa vzdelanie veľmi cení a mama nám vytvára výborne podmienky na učenie. Stačí mi povedať, že mám toho veľmi veľa a nestíham sa učiť a už nemusím robiť nič iné, ani pomáhať. Jasné, že to využívam ako sa dá. Kto by to nevyužíval? Zavriem sa do svojej izby, porozkladám okolo seba knihy a naozaj sa chcem učiť. Ale zväčša skončím pri nejakej inej činnosti. Ako na potvoru ma vtedy napadajú samé vzrušujúce možnosti ako sa zabaviť.
No dnes je to iné, dnes by som najradšej plakala... Je mi zo všetkého smutno. Je mi smutno za Frankom. Je mi smutno, že nemám žiadneho chlapca, že nikto nevidí ako mi je smutno, že si nikto nemyslí, že toto je smútok naozajstný... Všetci si myslia, že mi je smutno, lebo to k puberte patrí a kvôli môjmu veku a že to tak má byť..., že sa netreba vzrušovať, že ma to prejde... Prečo ma neberú vážne? Vtedy mám chuť urobiť niečo strašné. Niečo, čo by ich presvedčilo, že môj smútok je naozajstný, že sa musia zaoberať aj mnou, že aj ja môžem mať problémy, že aj mňa trápi láska... Vždy si pustím hudbu, ktorá to ešte zhorší a ešte viac sa rozcítim. Začnú mi behať zimomriavky a ako nenormálna si začnem vychutnávať svoje slzy. Neuveríš, ale vtedy sa cítim výnimočne. Ako vo filme. Niekedy sa tak vzruším, že sa začnem sama so sebou rozprávať. Ja viem, vyzerá to hrozne. Nechcem ťa vystrašiť, ale niekedy mi to pomôže. Predstavujem si Franka ako ma hladká po vlasoch a ako ma pobozká. A idem umrieť od túžby, aby to nebola len predstava. Šialená túžba mi ide rozhodiť srdce. Zatiaľ čo Frank je niekde doma. Odišiel, ale aj tých pár dní stačilo na to, aby som pochopila toľko vecí. Všetko mi obrátil naruby. Učím sa po anglicky, aby som mu mohla napísať. Zároveň túžobne čakám na jeho list. Sľúbil, že napíše. Ja viem, je to detinské, čakať, že to splní, ale napriek tomu verím, že napíše. Aj som mu niečo dala, cítila som, že na malú chvíľu som sa ocitla v jeho živote a on ma naozaj bral.
Nie ako tie dve kravy, ktoré sú v Bardejove. Tie ma berú, len keď im to vyhovuje. Aďa a Kata odišli do Bardejova. Na nejaký kresťanský tábor. Stále sa na mňa hnevajú. Keby Frank vedel, čo spôsobil! Keby vedel, aké následky bude mať jeho kamarátstvo so mnou. Ale dosť bolo ľútosti, možno si to ani nezaslúži. Možno má doma frajerku a možno je dokonca aj ženatý, ale to je blbosť, veď je kresťan! To si nemôže dovoliť. Boh by ho potrestal, jednoducho by nedovolil, aby sa vydával za to, čo nie je. Myslím, že si môžem pokojne zachovať v hlave svoju „dobrú" predstavu. Aďa a Kata mi povedali, že som strašné dieťa, keď si myslím, že som pre neho niečo znamenala. Kravy! Robí im dobre, keď im nemôžem dokázať opak toho, čo hovoria. Robili mi to, aj keď som bola malá. Tešili sa z toho, že mi začali tvrdiť opak, keď som niečo zapálene rozprávala. Zmiatli ma, poplietli a už som si nebola istá tým, čo som hovorila. Robili mi aj horšie veci. Pamätám sa, že keď niečo vyviedli, zhodili to na mňa. Nemala som ako dokázať opak. Otec ma vykričal a oni sa pučili od smiechu. Nechceli sa so mnou hrať. Odbili ma tým, že som príliš malá. Vraj ešte nemôžem pochopiť, o čo v tej hre ide. A bolo úplne jedno, či sa práve hrali blbú skrývačku, alebo „na mamičky". Vtedy som ešte nevedela, že ma to ponižuje. Dnes už áno. Neskôr som sa nesnažila dostať sa medzi ne a im to začalo vadiť. Hrala som sa väčšinou sama, alebo ešte s bratom (ale o tom inokedy) a zrazu prišla za mnou Aďa, že potrebujú ešte jedného človeka do partie. Jasné, že som šla. Veď som po tom vždy túžila. Postavili ma k niečomu a povedali, čo mám robiť. Chvíľu sme sa hrali, keď tu Aďa začala kričať, že to robím zle. Tak som sa snažila robiť to inak, ale zase začala kričať, že to robím zle. Čím viac som sa snažila, tým horšie kričala. Rozplakala som sa. Kata ma odstrčila od ich hračiek a povedala: „No sama vidíš, že s tebou sa nedá hrať... vždy len plačeš. Ako malá. Choď radšej preč." Doteraz si to pamätám ako veľkú krivdu a bojím sa, že zase niekomu naletím ako im dvom. Keď sa stali „kresťankami", zobrali si do hlavy, že niektoré veci okolo Boha vedia lepšie ako ostatní. Strašne ma serie, keď sa robia múdre a upozorňujú ma na veci ako: „nehovor „Bóóóže môj" - nevieš, že sa nesmie brať meno Božie nadarmo? Chceš spôsobiť bolesť Ježišovi?" Zdá sa mi divné, aby sa Boh zaoberal mojim „Bóóóže môj", alebo „Jéééžiši" a ešte ho to aj bolelo. Čo nemá nič lepšie na práci? Veď to sú také prkotiny, kde o nič nejde a nikto ma nepresvedčí, aby Boh nechápal, že ho tým vôbec neurážam, keď všetci okolo mňa to chápu (samozrejme okrem mojich sestier). A to nehovoriac o tom, čo všetko nahovoria tie dve sprostane, keď si myslia, že ich nikto nepočuje. Nevravím, že berú meno Božie nadarmo, ale to, čo hovoria sa určite vyrovná môjmu „Bóóóže môj".
Teraz, keď sú preč, je trocha kľud. Oslavovali sme narodeniny mojej malej neterky Silvinky. Má jeden rok. Je nádherná, zlatučká, chutnučká, taký malý chrobáčik. Milujem ju ako svoju sestru. Nie, nie ako sestru, ľúbim ju viac... Ako svoje dieťa. Mám ju naozaj neskutočne rada. Mám radosť, že ju mám... Ona mi síce nerozumie, je malá, ale dovolí mi, aby som rozumela ja jej. Pustí ma do svojho sveta a núti ma byť malou... Občas mi to veľmi vyhovuje. Dovolí mi pozorovať ju celé hodiny, aj keď nechápe, čo z toho mám. Ale teší ju moja pozornosť. Predvádza sa predo mnou a cíti, že ju veľmi milujem a že dokonca je pre mňa čosi nenahraditeľné, že jej patrím.
Bola so mnou, aj keď celá rodina smútila. Zomrela babička. Dali ju na starosť mne. A to ma strašne vytočilo. Nie preto, žeby som sa o ňu musela postarať, veď ju milujem, ale preto, že oni si mysleli, že ja najmenej smútim. Oni všetci stáli v izbe okolo truhly, v ktorej ležala babička oblečená v čiernom s čudne pretiahnutou tvárou a dlhým nosom a všetci mali právo plakať pred ľuďmi i pred farárom. Ľudia sa totiž zišli, aby sa modlili a Silvinka by sa tam len motala. Chúďa, ničomu nerozumela. Ale ja? Mňa vždy berú ako sopľaňu.
Vyšli sme teda do mojej izby a ja som jej na koberec rozsypala hračky. Silvinka sa hrala bezstarostne vedľa mňa, stavala kocky a občas sa na mňa pozrela zvedavým pohľadom. Bola som totiž ticho a plakala som. Zdola sa ozýval spev starých babiek a občas hlasnejší plač, také kvílenie a nejaké tie slová do toho: „jajaj, už si nám odišla, a kto sa teraz postará o kvety, ktoré si tak milovala a kto navarí deťom ich obľúbenú polievku...?" a také tie ďalšie vetičky, ktoré boli typické pre babku a ktoré robila rada. To ma ešte viac rozplakalo. Ale neplakala som len za babkou, ale aj nad sebou, že nemôžem byť dole a rozlúčiť sa s ňou tak ako všetci ostatní. Potom sa ku mne priplichtila Silvinka a vyžadovala si odo mňa pozornosť. Chcela asi zabrániť tým mojim slzám a chcela sa hrať. Chcela ma mať normálnu. Takú, na akú je zvyknutá. Deti sa nezdajú, ale nakoniec sú vždy tam, kde majú byť a ani o tom nevedia. Silvinka mi nedovolila, aby som myslela na to, čo sa stalo, ale aby som myslela na ňu, lebo ona je teraz pri mne, lebo ona ma teraz potrebuje. Nakoniec som bola rada, že ju hodili na moje plecia... Nechápali, že by Silvinka pomohla aj im?
Silvinka je naozaj človek môjho vnútra. Je súčasťou môjho sveta, ktorý nikto nepozná a potom ešte písanie Tebe, Izabela. Moje písanie je môj svet, iba môj svet. Vy dve ste môj skutočný svet. Píšem Ti aj veci, ktoré nikomu nehovorím. Dúfam, že to nepovieš nikomu. Neboj, niežeby som Ti nedôverovala. Ja viem, že nie si ako moje sestry, ale tak sa to zvykne prízvukovať.
Moja milá kamarátka s krásnym menom, zostaň mi verná.
Tvoja Viktória
