Naše konanie tu a teraz, naše vzťahy s priateľmi, partnermi a kolegami ovplyvňujú zážitky z detstva, rodičovská výchova, rodinné tradície a všetky ďalšie nami už neovplyvniteľné komponenty, ktoré vyformovali našu osobnosť. Zdá sa vám to nespravodlivé, že nás ovplyvňuje to, čo sme nijako ovplyvniť nemohli? Všetci z času na čas narážame u seba na spôsob myslenia, ktorý nemáme radi a ktorý sme „zdedili“ po našich predkoch. Často v sebe bojujeme s pesimizmom, s nerealizovateľnou túžbou po istotách a zabezpečení, s krízami vyplývajúcimi z vlastného sebahodnotenia. Stačí sa pozrieť na našich súrodencov a najbližších a hneď je nám jasné, odkiaľ vietor fúka. Napriek tomu, nie sme takí bezmocní ako sa na prvý pohľad zdá. Je často ťažké mať zdravé sebavedomie, mať sa rád, oceňovať sa, aj keď nám druhí dávajú najavo, že nestojíme zaveľa; nepochybovať o sebe vždy, keď šéf dvihne obočie, či kolegovia si prestanú šuškať v momente, keď vojdeme do miestnosti; nebyť závislí na mienke našich priateľov v banálnych situáciách, o ktorých máme právo rozhodovať sami a pýtať si radu, či je vhodné nosiť tyrkysový šál k zelenému kabátu... Každý si svoje nízke sebavedomie kompenzuje po svojom a niekedy nám táto „kompenzácia“ nielen lezie na nervy, ale aj ubližuje. Kamaráti, ktorí nám dávajú najavo, že oni nikdy nebudú takí dobrí ako my, nie sú len milí lichotníci. Vzápätí, ak im to nevyvraciame, nás môžu obviňovať, že sa nám ľahko žije len preto, že máme dobrú rodinu, super manžela, poslušné deti, výnosnú prácu, modré oči, čierny kabát, nízke splátky za úver atď. Alebo sú to veční „pomáhači“ – ktorí sú pripravení „angažovať“ sa za naše problémy, ktoré často vidia len oni – len aby sa cítili užitoční, vzácni a obetaví. Je jedno, čo robia, pretože svojou činnosťou sledujú jeden cieľ: „byť ocenení“, „byť prijatí“, „byť akceptovaní“. Problém je v tom, že to chcú aj za také svoje činnosti a správanie, ktoré nechceme prijať, ani akceptovať, a činnosť, ktorú robia, nevidíme ako najväčšie hrdinstvo sveta. Vtedy máme problém my. Dostane sa nám spŕška výčitiek „ako ich dobre nepoznáme, inak by sme chápali, akí sú to vzácni ľudia a čo pre nás a ľudstvo urobili“, „ako sme zahľadení len do seba a nedokážeme vnímať iných“,... Možno podľahneme vydieračským postojom, možno nás presvedčia, že chyba je v nás, čo ich náramne upokojí, alebo ich ponecháme svojmu osudu... Nie je ľahké vychádzať s človekom, ktorý nedostal v detstve základ emocionálnej výbavy a čaká, že túto jeho potrebu uspokojíme práve my. Je nám jasné, že nemôžeme dohnať to, čo sa nestihlo vtedy, keď bol ešte čas. Pred nami stojí osobnosť, človek, ktorý nemôže vytiahnuť z klobúka niečo, čo v ňom nemá. Mnohí nezažili citovú oporu len zato, že sú, ale pozornosť a lásku si museli „zaslúžiť“. Bezpodmienečne prijímať toho druhého je základ pre zdravý vývoj dieťaťa a nenahraditeľnou súčasťou jeho zdravého emocionálneho vývoja. Je ťažké zbaviť sa handicapu v dospelosti a zabudnúť na takýto základ, ktorí sme (ne)dostali v detstve. Kalkuly s láskou, s citmi detí, podmienky vo vzťahoch typu „budem ťa mať rada, ak...“ sú životu nebezpečné a v dospelosti sa s nami budú ťahať ako neviditeľný „dar“.Ak sme v detstve prijímaní takí, akí sme, môžeme rozvíjať svoje danosti maliara, aj keď rodičia z nás chceli mať burzového makléra. Nebudeme sa nútiť do pozícii, ktoré od nás iní vyžadujú bez rešpektu k sebe samým. Pochopíme, že úctu a lásku nedosiahneme vtedy, keď sa budeme správať podľa určitých kritérií a noriem ostatných bez ohľadu na naše pocity. Ak sme v detstve neboli vychovávaní spôsobom „najprv práca, potom pláca“ a to nie v materiálnej, ale duševnej oblasti, nebudeme iným bezhlavo pomáhať, zabúdať pritom na vlastné deti, rodinu, či vlastné potreby. Nemám tušenia ako pomôcť ľuďom, ktorým chýba zdravé sebahodnotenie, aj keď s nimi pracujem denne a stretávam vo všetkých oblastiach svojho života. A tuším, že aj v sebe občas objavujem sklony k pochybnostiam, ktoré má dokážu ovládnuť natoľko, že nie som schopná sa pohnúť ďalej. Príde to vždy vtedy, keď si myslím, že som nedocenená, či kritizovaná a počúvam len cez moje vzťahovačné ucho. Namiesto toho, aby som si overila (napr. u svojich šéfov, či je to také zlé s mojím výkonom, alebo je to len môj dojem; či hodnotí celé moje pôsobenie ako nič neprinášajúce a zbytočné napriek môjmu snaženiu, alebo to bola kritika konkrétnej úlohy a jej nesplnenia; atď.), začnem o sebe pochybovať ako o človeku a svoju vlastnú hodnotu vidím cez druhých, ktorí ma hodnotia len ako „pracovníka“, „študenta“, „žiaka“... Vtedy si musím rýchlo uvedomiť, že nezáleží na názore jednotlivcov v jednotlivých oblastiach môjho života, ale na mne samom a na mojom názore a viere vo vlastné schopnosti. Začať pri každej kritike, výčitke popierať samu seba a zmätene sa ospravedlňovať, či reaktívne útočiť, akí sú „tí kritici“ úbožiaci, len dokazuje ako si neverím a dávam najavo, že som manipulovateľná a ovplyvniteľná bársakou poznámkou na moju osobu. Dávame tak príležitosť „rýpačom“, aby si na nás riešili svoje vlastné mindráky. Nikto vás ale nespochybní, ak vy sami si budete veriť. Nemôžeš byť obeť, ak štipľavé poznámky okolia sú ti ukradnuté. Je umenie ich prejsť vtipnou protiotázkou a kývnutím ruky, ešte väčšie zasmiať sa na sebe spolu s nimi..., ale dá sa to! Ja viem, píše sa to ľahko a žije ťažko. Ak ste typ človeka, ktorý je náchylný trocha viac hodnotiť seba podľa názorov iných, neobviňujte a neplačte nad rodičovskou výchovou s podmienkami, ich (ne)vedomými požiadavkami, aby ste sa podobali tomu, čo chceli oni, pretože na tom už nemôžete nič zmeniť. Nikto si rodičov nevyberá a ak na vás niekto útočí, či kritizuje za to, aká/ý vlastne ste, je to jeho problém. Ale radšej sa sústreďte ako prestať byť závislým na mienke iných vo veciach, na ktoré ste si už dávno mali urobiť svoj názor a snažiť sa viac brať život do vlastných rúk aj s rizikom, že sa to nebude páčiť ani vašim rodičom, priateľom, či ostatným. Dôležité je, že vy budete spokojní a budete robiť to, čo ste vždy chceli... !
