Po príchode do čakárne som sa dočítala, že moja poisťovňa nedodržiava nejaké „vecičky“ , a teda pacienti s touto poisťovňou si musia hľadať iného doktora. Pod tým bol ďalší papier, ktorý mi oznámil, že dočasne to neplatí a teda sa môžem v kľude posadiť. Doteraz mi tento problém poisťovní akosi unikal a nemám páru o tom, aké iné poisťovne by som si mohla vybrať a prečo. Nikdy som svoju „všeobecnú“ nemenila. Aspoň som si začala lepšie všímať, aké kartičky držia v čakárni moji spolutrpitelia v chorobe.Vyšla sestrička, ktorá po prečítaní môjho odporúčania od lekára chladne zahlásila: „Musíte sa objednať.“ „Prosím? Aj keď je to akútne?“ priznám sa, to bolo prvé slovo, ktoré ma napadlo a myslela som, že zaberie. „Aké akútne?“ spýtala sa nervózne sestrička. „No... som chorá a potrebujem nastaviť liečbu, keďže liečba, ktorú mi doteraz predpísal doktor, nezabrala.“ „Máte urobené výtery? A röntgen?“„No nie, to nemám, preto som tu.“ „Výtery, röntgen vám mal urobiť váš doktor, podľa toho nasadiť antibiotiká, a keď by vám nezabrali, potom vás poslať sem. Nebudeme suplovať za neho robotu, ktorú si má urobiť on. Sme špecializované pracovisko. A berieme iba na objednávky.“ (Samozrejme, on je súkromník a oni štátna nemocnica, a teda má peniaze na to, na čo oni zrejme nemajú, čo mi vysvetlila neskôr, ak som to dobre pochopila.)„Á... tak to som nevedela. Som tu prvýkrát a doktor povedal, že všetky tieto veci mi urobíte vy, práve preto, že jeho liečba nezabrala.“ Vôbec som ju nepresvedčila. Zjavne som nedisciplinovaný pacient a zjavne som tu dnes navyše. No čo už. Ani mne nevyhovuje, že moja vianočná odmena mi len vyrovná moju PN-ku a tým utrpia vianočné darčeky. Fakt si myslí, že by som sa sem ťahala, keby mi bolo fajn? Kto by už dnes chcel ležať doma, keď zato dostane tretinu platu? „Máte kupón?“ „Aký kupón?“ „Dajte mi dvadsať korún a čakajte. Možno si na vás pani doktorka nájde čas, keďže nie ste objednaná.“No sláva. Predsa nemusím odísť. Naozaj to bolo dlhé čakanie. Bola som hladná a bolo mi zle, ale nešla som nikde, lebo kartička poistenca bola „už“ dnu a mohli ma kedykoľvek zavolať. Aspoň som si to myslela. Keď som zostala v čakárni sama, všimli si ma. Bolo asi pol jednej a pani doktorka bola veľmi nervózna, lebo zostala už sama, ponáhľala sa na obed a o druhej mala byť na nejakej konferencii.Urobila mi výter, potom ma poslala na röntgen. Pritom stále hovorila, že nabudúce to takto ľahko nepôjde a nech láskavo o tom poučím aj pána doktora. Ja? Čo jej šibe? Pomyslela som si, ale namiesto toho som neprovokačne prikývla, že samozrejme, poviem mu to. Od detstva som akosi nastavená, že pri lekároch treba vystupovať tak pokorne a odovzdane sa riadiť ich pokynmi, ak sa chcem vyliečiť. Keď som sa vrátila z röntgenu, sestrička prijala ešte dve pacientky z interného. To nemala robiť. Doktorka ako zmyslov zbavená, nervóznym dôrazným hlasom, ktorý by zmrazil každého, spucovala sestričku, potom babičku, ktorá už sedela na kresle, kým mne dopisovala správu a nasadzovala liečbu. Potom mi nezabudla niekoľkokrát zdôrazniť, že na kontrolu už nemôžem prísť, lebo mám „zlú poisťovňu“ a že takto to bolo naposledy, čo som tu bola. Hmmm... určite áno, myslela som. Kto by to chcel ešte raz absolvovať? Namiesto toho som sa poslušne spýtala: „Keď si zmením poisťovňu, môžem prísť na kontrolu?“ Načo mi ona povedala, že to už nestihnem a najbližšie ma môže vyšetriť až v januári. Môžem sa zapísať do čakacej listiny. Aha. Tak nič. Prečo len nie som asertívnejšia?Nervozita u nej zjavne stúpala, takže som bola ticho ako muška. „Máte na niečo alergiu?“ spýtala sa ma. „Áno, na penicilín.“ „Aj na lieky, ktoré sú od neho odvodené?“ „Neviem.“ povedala som úprimne. Doteraz, keď som oznámila, že neznášam penicilín, každý mi dal lieky, ktoré s tým nemajú nič spoločné.„Dobre, tak choďte von, kým vyšetrím ešte tohto pacienta a porozmýšľajte, či chcete liek X, ktorý má čosi spoločné s penicilínom, alebo liek Y, ktorý s ním nemá nič spoločné. Rozhodnite sa.“ A bác. Dvere sa zatvorili. Snáď som jej mohla povedať: „Moment, skočím si ešte doštudovať farmáciu a keď sa vrátim, chcete moju odpoveď v starozákonnej hebrejčine, alebo novozákonnej gréčtine?“ Vrcholný moment dňa mám teda za sebou. Lieky si určím sama a pritom ani neviem, či výtery, ktoré mi urobila, mali nejaký zmysel, keď najskôr sa môžem ukázať v januári a nikto mi ohľadom toho už nič nepovedal.
Blbá poisťovňa, ktorá si neplní záväzky a blbá zmluva, ktorú má môj doktor s tými „špecialistami“, keď vôbec nefunguje. Čo mňa zaujíma, že vojenská nemocnica má problémy, lebo ju privatizujú? A že primárka mala operačný deň a zvyšný personál to nezvládal, pričom asi troch objednaných ľudí poslali domov, lebo primárka už nepríde? Čakáreň nebola až taká preplnená. Možno desať ľudí. Je to veľa? Málo? Neviem. Ale je mi jasné, že v tomto „boji o pacienta“ nešlo vôbec o mňa.
