Žena zabudnutá v raji...

Krehká nádoba je bránou do peklaUž v najstarších náboženstvách sa stretávame s negatívnym názorom na ženu a nadradenosťou mužov ako niečo, čo je dané vyšším princípom, Bohom, osudom, prirodzenosťou... Narážky, či priamo prikázania, ktoré nútia ženu podrobiť sa mužovi a poslúchať jeho vôľu nájdeme v hinduizme, budhizme, v Číne za čias Konfucia..., v starovekom Ríme, aj v raných kultúrach. Základná myšlienka, ktorá určila osud žien na celé roky je zakotvená v 1. knihe Mojžišovej 3,16 v Starom Zákone, kde Boh uvalil na ženu trest za hriech v raji: „Žene riekol: Veľmi ti rozmnožím ťažoby v tvojom tehotenstve; v bolestiach budeš rodiť deti a budeš túžiť za svojím mužom, ale on bude vládnuť nad tebou.“ Boh určil, že muž bude vládnuť nad ženou a odsúdil ju na pôrodné bolesti. Ktorá žena by mala byť vďačná takému Bohu za jej osud, ktorý jej určil? Vari jej hriech bol naozaj väčší ako ten mužský? No mnohí sa tohto odsúdenia nad ženou držali roky doslovne a žena nemala právo postaviť sa proti tomuto „Božiemu (mužskému!) rozhodnutiu“.Cirkevný otec Tertullian (160-230 n.l.) v diele Cultu Feminarum rozvíja túto biblickú myšlienku: „Boží verdikt nad vaším pohlavím pretrváva dodnes a s ním nevyhnutne aj vaše postavenie vinníka pred spravodlivým súdom. Viete, že každá z vás, žien, je Evou? Boží súd nad vaším pohlavím žije dodnes a s ním nevyhnutne i vaša vina. Ste bránou do pekla. Ste pokušiteľky od stromu poznania. Ste prví odpadlíci od Božieho zákona.“ Sv. Ambróz (340-397 n.l.) sa k nemu pridáva: „Eva podviedla Adama, nie Adam Evu... Je správne, že on, ktorého žena primäla k hriechu, chce vziať na seba úlohu vodcu, aby opäť nezlyhal vinou ženskej nespoľahlivosti.“ Nový zákon pokračuje v tejto starozákonnej myšlienke v Pavlových listoch. 1. list Korintským 11, 7-9: „Muž si totiž nemusí prikryť hlavu, lebo je obrazom Božím a Jeho slávou; žena je však slávou mužovou. Lebo nie muž je zo ženy, ale žena z muža; ani nebol stvorený muž kvôli žene, ale žena kvôli mužovi.“ (podobne List Efezským 5, 21-24 „...nech sú) ženy poddané mužom vo všetkom.“)Nemyslím si, že Pavol budoval na týchto veršoch svoj postoj k ženám, alebo nenávisť a že týmto definitívne určil ich úlohu v spoločnosti. Veď na iných miestach sa vyjadril, že v Kristovi nie je ani muž ani žena... Šokujúce sú aj jeho pozdravy ženám napr. v liste Rímskym 16,1nn (Feba, Prisca, Maria, Junia, Trifona atď.) Žena sa smela spomenúť len v spojení s nejakým mužom, synom, bratom, manželom. Ale tu sú spomenuté samostatne a dokonca pred mužmi! Nemyslím si, že zámerom biblických spisov bolo potlačiť ženu do úzadia, určiť jej menejcenné postavenie a umlčať ju. Práve naopak, biblické spisy hlásajú slobodu a rovnosť ako takú, ale ich mužská interpretácia neprekročila svoj tieň ako to Kristus požadoval. Muži poviazaní svojou mocou a dôležitosťou v spoločnosti po celé roky nedokázali prelomiť svoju neslobodu voči ženám. V roku 1528 napísal Martin Luther na tému „krehkej nádoby a bráne do pekla“ list Stephenovi Rothovi: „...jej neposlušnosť (Rothovej ženy) ma veľmi rozladila... pretože svojou dobrosrdečnosťou si zmenil kresťanskú povinnosť, ktorou si jej zaviazaný, na tyraniu a dovtedy si ju v tom posmeľoval, že vyzerá ako tvoja vina, keď sa ti odváži vo všetkom protiviť. Mal by si si zapamätať, že tvojou povinnosťou je poslúchať skôr Boha ako svoju ženu a nemal by si jej dovoľovať s opovrhnutím šliapať po autorite svojho muža, ktorý je „obrazom Božím a jeho slávou“, ako učí sv. Pavol. Svojou vlastnou chybou teraz otváraš okno v tejto „krehkej nádobe“, cez ktoré môže Satan vchádzať podľa svojej ľubovôle, vysmievať sa ti, urážať ťa a všemožne ťa trápiť.“Roth bol zhovievavý k svojej žene, počúval ju(?), bol k nej dobrý, otvoril tak v „krehkej nádobe“ „okno“, „bránu do pekla“..., cez ktorú môže Satan svojvoľne vchádzať a trápiť Rotha. Žena sa stala nezvládnuteľná, posadnutá a nesvojprávna až do tej doby, kým zase muž nerozhodne, ako napraví svoje správanie. Lebo muž je ten, ktorý je bližšie k Bohu... Práve pre toto myslenie sa sám vzdáva skutočnej blízkosti Boha. „Vlastníci“ Boha už dávno Boha nemajú. Boh predsa nemôže žiť v ľudských väzeniach vytvorených organizáciami, knihami a myšlienkami. Pre muža už vzdialeného od Boha existuje jediné riešenie ako pozatvárať všetky okná hriechu a brány zatratenia - mať ženu pod kontrolou! A tento mužský strach (aj Lutherov) zo ženy ako komplica diablovho, ako tvora, ktorý má v skutočnosti väčšiu silu ako muž, uvrhol ženu do zabudnutia na vlastný zmysel života. Odteraz jej zmysel určuje muž a ona je šťastná...   Problém strachu a moci   Žena so všetkými svojimi prírodnými „tajomstvami“ ako je menštruácia, pôrod, jej rola matky, jej sila prežitia, jej vytrvalosť v bolesti, jej vnútorné prežívanie a nezlomnosť v obeti – bola na míle vzdialená mužovmu zmýšľaniu. Muži sa však snažili jej prirodzenú silu bagatelizovať, potlačiť, znemožniť, uväzniť, nazvať to „zlom“, „diabolstvom“, skryť ju pred svetom, zahaliť do šiat a udržať si vzdialenosť od skutočného života, od problému seba samého... Radšej prijal neskutočnú myšlienku, že je bližšie Bohu ako žene, že počúvať musí Boha a nie ženu, že jeho svet nie je z tohto sveta ako svet ženy, že jeho ciele sú vznešenejšie ako len rodiť deti, on tvorí večné myšlienky...  Zatiaľ čo žena svoju prirodzenú užitočnosť a dôležitosť pociťuje automaticky, muž si musí neustále dokazovať a ubezpečovať sa, že je nenahraditeľný a dôležitý. Svoj zmysel a hodnotu hľadá v práci, v myslení, v majetku, v boji, vo víťazstvách, v pretváraní sveta, v ničení sveta, v závislosti čo najväčšieho počtu ľudí na jeho rozhodnutiach... v moci!V mužskom myslení je súťaž, boj, spôsob ako sa porovnať s inými niečo samozrejmé. Spoločnosť to akceptuje. Všetci sa zaujímame len o toho, kto je prvý, ten má v našich očiach hodnotu, je zaujímavý a nadradený nad ostatných. Tu spoločnosť dospela k tomu, že násilie je každodennou súčasťou ich života bez toho, aby to už dokázala rozlišovať. Mnohé ženy, aj keď im to nie je prirodzené, sa začali pod vplyvom mužov porovnávať, bojovať a víťaziť... už nie v sebe, vo vnútri, so sebou, ale s niekým a nad niekým. Presne ako muži. Najlepšie je, keď nad mužmi vyhrávajú a dokazujú si kto z koho. V tomto prípade vyhrajú, alebo prehrajú obe strany. Buď nájdu samých seba a dokážu sa akceptovať, rešpektovať bez zotročovania jeden druhého, tolerovať v slobode a nepovyšovať sa nad sebou, alebo definitívne prehrajú tento boj pohlaví a uviaznu vo svojich dočasných „víťazstvách“.   Obranné mechanizmyMuž si málokedy prizná na vedomej úrovni pocity strachu a zraniteľnosti. Ak sa chceme vyhnúť nepríjemným pocitom, ktoré by si toto priznane vyžadovalo a hlavne zmene, ktorá by nevyhnutne musela nastať, vytvoríme si obranné mechanizmy. Tie nás „chránia“ pred zodpovednosťou, pocitmi viny a úzkosťou. Jedným zo známych obranných mechanizmov je racionalizácia. Funguje tak, že pripisujeme rozumové pravidlá na iracionálne závery. Tým však iba skrývame svoje sebecké túžby, ospravedlňujeme svoje konanie, alebo ho robíme spoločensky prijateľným. Mnohí muži ospravedlňujú svoje násilie na ženách tým, že je to pre jej dobro, že ju vychováva, že sa priečila Božiemu poriadku, alebo že si to sama žiadala... Druhý základný obranný mechanizmus je projekcia. To, čoho sa muž sám obáva (napríklad jeho nezvládnutý sexuálny pud), projektuje na ženu. Preto v minulosti fungoval pás cudnosti, aby žena neprepadla promiskuite ako muž. V Afrike je dodnes známe mrzačenie pohlavných orgánov, aby sa zachovalo panenstvo ženy až do sobáša, či definitívne odstránenie príjemného sexuálneho prežitku pre ženy. V iných oblastiach fungoval „footbinding“, pri ktorom sa ohla a prerazila kosť priehlavku, aby sa dosiahla veľkosť chodidla 7,5 cm. Cieľom tohto zákroku bolo znemožnenie pohyblivosti ženy. V Indii muži vraždia nevesty, ak im rodičia neposkytnú sľúbené veno. V moslimských krajinách žena nesmie vyjsť na ulicu bez mužského sprievodu a spod šiat jej vidno iba oči. Namiesto toho, aby si muž priznal nezvládnutie problému, urobil problémom samotnú ženu. Všetkými opatreniami na celom svete, ktoré ich „chránia“ pred ženami, iba hlasno kričia: Nevieme zvládať samých seba, svoj sexuálny pud! Za toto jeho nezvládanie trpí zatiaľ iba žena... Na základe projekcie a racionalizácie je dnes zakazovaná regulovaná pôrodnosť a právo ženy rozhodovať o potrate. Priveľká moc v tejto oblasti by tak pripadla do rúk žien a to vadí hlavne náboženským vodcom. Muž stále rozhoduje o spoločenskej roly ženy, určuje jej, kým ma byť, kým sa má stať a čo je pre ňu a pre tento svet správne. Sme naozaj tak nesvojprávne, že to nedokážeme posúdiť samé? Musia byť muži naším svedomím? Vari ho nemáme? Nakoľko bola vypestovaná nedôvera v ženu za celé tie roky? Nakoľko nás muži považujú za schopné rovnako správnych rozhodnutí ako majú oni? Z čoho majú taký neuveriteľný strach? Náboženstvo ako nástroj moci Už dávno je známe, že náboženstvo je nástrojom moci. Pomocou náboženstva zvládnete masy ľudí a ak veľmi chcete dokážete zmeniť svet. No aký svet sme si vybudovali využitím tejto moci?Nechcem rozmýšľať o tom, čo by sa stalo, keby Bibliu napísali ženy ani špekulovať o tom, keby vládli ženy. Nemyslím si, že by to bolo správne ani možné. Ale ani opačný extrém nie je v poriadku. Hoci žena má prirodzené danosti „tvorcu“, pre mnohých je Tvorcom sveta muž. Nejde predsa o to, aké ľudské mená prisúdime Bohu... Vôbec nezáleží na tom aké pohlavie dominuje v našich predstavách, lebo jednako sú to stále len naše predstavy, ale aké dôsledky to so sebou prináša. Muži si na základe týchto predstáv začali namýšľať, že sú bližšie Bohu ako žena, že sú pravým obrazom Boha, pápež je dokonca nástupcom Krista. Odsunuli ženu na podradnejšie miesto a prisúdili jej hriešne postavenie Evy. V hierarchickom rebríčku katolíckej cirkvi žena nemá čo hľadať na najvyšších priečkach. (Čomu odporuje ženskosť?! Prečo nemôžu byť ženy kňazmi? Čo porušujú svojou prirodzenosťou?!) Hriešnosť Evy môže korigovať jedine svojím materstvom, a tak sa priblížiť Máriinmu „ideálu ženy“! Ale tam jej dôležitosť skončila. Záver Napriek tomu, že všetky vidíme, alebo aspoň tušíme, že tadiaľ cesta nevedie, sme tichučko, uzavreté vo svojom svete, v bezpečí svojej nepamäti. Naučili sme sa ovládať mužov aj neviditeľnejším spôsobom ako kričať na plné ústa svoj názor. Naučili sme sa rôznymi rafinovanými spôsobmi dostať muža tam, kde chceme bez toho, aby si to uvedomil. Naučili sme sa rôznym fintám ako „zvládnuť“ mužskú ješitnosť, len aby sme získali svoje práva. Muži pociťujú vo svojom vzťahu k ženám rozpory.Nemuseli by sme sa skrývať za svoje skutočné názory, no naučili nás presadiť si svoj názor pretvárkami a intrigami. My sme ich naučili prijať ho za svoj... Ak nechceme paušalizovať, musíme povedať, že nie všetci muži nútia svoje ženy klamať a nehrajú s nimi falošné hry a nie všetky ženy sa pretvarujú, manipulujú a vyžívajú sa vo svojich tajných víťazstvách nad mužmi.Je mi dokonca jasné, že tento príspevok pohorší viac žien ako mužov. Tisíce rokov pod mužským riadením sveta a našich životov sa nedá zmazať za pár rokov. Ženy si musia zvyknúť na slobodu a zodpovednosť, ktorá z nej vyplýva. Žiť v slobode nie je vôbec ľahké... Hlavne ak teraz v nej nežijeme ani my ani muži. My sme poviazaní mužmi, ale muži sú poviazaní sami sebou. Dokážeme zabudnúť na to, čo nás naučili? Dokážeme sa pozrieť do svojho vnútra a objaviť tam vlastnú cestu? Prestaneme žiť život podľa predstáv tých druhých, ak sa nezlučujú s našimi? Dokážeme sa postaviť násiliu ospravedlňovanému rôznymi spôsobmi, dokonca ja náboženstvom? Dokážeme nenapodobovať mužov v ich násilí, ale zostať samé sebou, zostať ženami? Všetko záleží len na nás... Zahodiť strach a vykročiť do slobody...