Nedávno som prežívala so svojou neterou jej zanietenie pre projekt, ktorý si vymysleli s kámoškou na etike. Rozhodli sa, že usporiadajú „mikulášsku akciu“, na ktorej vyzbierajú sladkosti od spolužiakov a potom ich zanesú do detského domova. Podarilo sa im vyzbierať vrece sladkostí, a tak sa celá trieda vybrala do DD. Povzbudení a nadšení úspechom pokračovali v tom aj o rok. Pribúdali aj ďalšie akcie: na Veľkú noc výstava kraslíc, na Deň detí zase pripravili burzu detských prác, neskôr zorganizovali zber papiera, futbalový zápas medzi študentmi a učiteľmi, vianočnú burzu a v neposlednom rade začala aj zbierka v meste pod názvom „Pomôžeš?“. Všetky aktivity smerovali k pomoci spomínanému DD.
Projekt zaslali do súťaže, ktorú vyhlásila firma Orange. Vyhrali 4000 korún a patrili medzi 14 najlepších stredoškolských projektov na Slovensku. Peniaze použili na ďalšie náklady projektu „Pomôžeš?“.
Verejná zbierka sa môže vykonávať až po obdržaní povolenia z Ministerstva vnútra, na ktorom je uvedený presný dátum začiatku a ukončenia zbierky. Na tento fakt sa viaže mnoho humorných situácií a príhod, ktoré dievčatá zažili, ale článok je o SOČ. Celkovo projekt získal 18 219 slovenských korún. Je to smiešna suma, ale decká boli nadšené, lebo to celé vyzbierali svojpomocne, bez reklamy a kampane, bez podpory firiem i dospelých... sú to predovšetkým peniažky ich spolužiakov, ktorí boli ochotní prispieť.
Celý projekt sa spísal a kandidoval medzi prácami v Stredoškolskej odbornej činnosti (SOČ-ke) v odbore pedagogika, psychológia, sociológia, aj keď SOČ-ka nebola príčinou ich činnosti, len prirodzeným vyústením ich dobrovoľných aktivít. Moja neter v úvode tejto práce napísala: „Cieľom práce je ukázať, že každý môže pomôcť. A o to sme sa pokúsili práve my. Ani vek, vzdelanie, či sociálne podmienky neboli prekážkou k realizácii nášho nápadu. Rozhodli sme sa pomôcť deťom v Detskom domove v Slovenskom Novom Meste. Nevedeli sme, do čoho sa vlastne púšťame, lebo je možné, že keby sme vedeli o tých nespočetných úskaliach, ktoré nás čakajú, odradilo by nás to. Touto prácou chceme ukázať, že nestačí len nápad a chcieť pomôcť. Napriek všetkému, s čím sme sa v období jedného roka stretli, vydržali sme do konca“.
Práca postúpila do regionálneho kola. Kto by sa netešil. Hmmm... porota bola taká "klasická", práce boli poväčšine už vybraté, aj keď boli slabé, a napriek neterinej subjektivity, ktorá to takto zhodnotila, bola presvedčená, že postúpia ďalej, veď už raz boli ocenené a práca nebola o šikovnom odpísaní nejakej témy z iných kníh. Postúpili, aj keď nevyhrali. Dostali odporúčanie na krajské kolo. A tak sa vybrali do Košíc. Čuduj sa svete: Vyhrali 1. miesto! Po oficiálnom odovzdaní certifikátov a gratulácií bez cien, postúpili na celoslovenské kolo. Tam dostali pochvalu a putovali domov... Nechce sa mi už k porote vyjadrovať, lebo to by bol článok o porote...
Na ceste domov z celoslovenského kola im oznámili, že ceny za krajské kolo sa ešte len budú oficiálne udeľovať. Potešili sa, veď ešte nič nedostali. Ďalšie problémy s vybavovaním voľna zo školy a po zaplatení cesty z vlastného (asi 200 Sk) dorazili na oficiálne udeľovanie cien. A je to tu: 3. miesto: písací blok a perá, nič moc, ale vyzeralo to dobre a je to predsa tretie miesto. 2. miesto: kalkulačky so stojanom. No, to už je lepšie! Á, už sme na rade. 1. miesto! Vystúpili hore na pódium a do ruky dostali krabičku CD 10+1 (prázdne...! chápete...? na napaľovanie!)... Fajn, čakali sme ďalej, veď to nemôže byť všetko...! Pre istotu sa ešte opýtali, či toto je cena za prvé miesto... S úsmevom im prikývli. A tak zišli dole z pódia... a mohli si prichystať peniažky na spiatočnú cestu.
Otvorili svoju krabičku za prvé miesto (lebo ako rozdeliť jednú cenu pre dve osoby?)... Možno je dnu ukryté nejaké tajomstvo... a naozaj prekvapenie: nie 10+1, ale len 6 CD!
A ja si doteraz lámem hlavu, komu dali tých 5 CD, ktoré odtiaľ vybrali?
