Slovo dogma pravdepodobne označovalo dekrét, ktorý mal podporiť zákonný výnos. V jazyku filozofov mohlo znamenať spoločné zásady školy, ktoré sú základom pre ďalšie učenie a výskum. V profánnej gréčtine τò δόγμα (dogma) znamenalo uzavretie, ustanovenie, nariadene, zákon. V Novom Zákone má často politický význam, ako nariadenie cisára (napr. Luk 2,1), alebo morálny význam (napr. Sk 16,4: „Kadiaľ chodili po mestách, všade nariaďovali zachovávať ustanovenia, na ktorých sa uzniesli apoštolovia a starší v Jeruzaleme.“) V latinčine je ekvivalent slova dogma decretum. Teda jednoducho, bolo to akési autoritatívne rozhodnutie o tom, čo sa má veriť.Cirkev podľa katolíckeho chápania je vo veciach učenia neomylná, a preto takáto pravda je nielen autoritatívna, ale aj neodvolateľná a nezmeniteľná. Vatikánsky koncil tiež tvrdí, že učenie cirkvi nie je možné ani pokrokom vedy zmeniť. Takže dogmy by mali predstavovať objektívny obsah náboženstva. Práve kvôli identifikácii Slova Božieho s cirkevnou dogmou sa katolícka cirkev čoraz viac izoluje. Uchopila si totiž Slovo Božie len pre seba, má ho vo vlastnej správe a nemôže tak načúvať hlasu iného. Písať o dogmách je ťažké hlavne kvôli ich časovosti. Dogmy podľa mňa podliehajú času a zmenám, a teda sú dejinne podmienené. V prvých storočiach bolo chápanie dogmy úplne odlišné napr. od toho dnešného katolíckeho. V prvých storočiach nepoznali totiž slovo „dogma“ v dnešnom význame. Prvá tzv. dogma, ktorá vznikla na koncile v Nicei v roku 325, že Otec a Syn sú jednej podstaty, nebola dogmou, ani ňou nechcela byť. Bolo to skôr vyznanie cirkevných otcov. Až v stredoveku sa rozvinulo učenie o depositum fidei, teda, že cirkvi je odovzdaný určitý poklad právd, z ktorého sa nesmie nič stratiť, ale ktorý sa môže ďalej rozvíjať. Novoveká katolícka cirkev si začala nárokovať pre svoje dogmy infallibilitu - neomylnosť. Neomylnosť znamená, že obsah dogmy je bez bludu, a preto neskorší rozvoj, čiže doplnenie dogmy nemôže stáť v protiklade k nej.
Pre Kalvína, Luthera, Zwingliho – reformátorov - boli dogmy akoby znovu „vyznaniami“, preto aj spísané reformačné (dogmatické) učenia sa volajú „vyznavačské spisy“. Dogmy a učenia cirkvi v protestantizme patria k ľudskej tradícii. Stoja pod Bibliou a iba z nej sa majú vykladať. Ale aj tu cirkev verí, že prispievajú k správnemu pochopeniu Biblie a sú pod vedením Ducha svätého. Ale čo nám garantuje prítomnosť Ducha svätého? Cirkev, alebo naša viera? „Prvá dogma“, ktorú ale v žiadnej učebnici dogmatiky ako dogmu nenájdete, je vlastne utvorenie biblického kánonu. Je to vybratie jednotlivých spisov do celku, ktorý bude uznaný kresťanmi ako smerodajný pre ich spásu. Bol to vplyv židovstva, ktorý už mali svoj kánon (s konečnou platnosťou bol odklepnutý až na židovskej synode okolo r. 100). Prvé počiatky novozákonného kánonu badať už v prvej polovici 2. stor. Novozákonné spisy boli napísane, až na pár výnimiek, v 1 stor. Rozhodujúcim faktorom pri výbere spisov do kánonu bol práve vek spisov. Boli vybraté hlavne tie, ktoré pochádzali od apoštolov, alebo od ich bezprostredných žiakov.Dogma sa naozaj väčšinou spája s nehistorickým myslením, ako niečo, čo sa nemení a nemôže sa meniť. Ak by sme pripustili premenlivosť dogiem, a teda pravdy, spochybnili by sme objektívnosť zjavenia. Pre mnohých kresťanov je dogma nemenná podobne ako Boh je nemenný. Čo stojí za týmto myslením? Ontológia, ktorá tvrdí, že realita je oslobodenie od vplyvu časných vzťahov, a ktorá je srdcom platonizmu. Nietzsche to nazval sarkasticky platonizmom pre prostých ľudí. Podľa mňa, ľudia, veriaci v objektívnosť dogiem a večných právd, sa boja príliš rýchlo sa meniaceho sveta, boja sa neistoty. Je to skrytá túžba ľudí, že poznanie toho, čo sa nemení, je spásonosné. Túžba človeka, že cez poznanie „nemenného“ sa zúčastňuje na večnosti a tým prekonáva časnosť. Priznám sa, že sama tomu kdesi v hlbokosti svojich vnútorných zákutí, verím. Rozum mi stále podsúva fakty, ktoré to spochybňujú, ale nepresvedčil ma ešte stále o tom, že existuje skutočný dôvod prestať v to veriť. Ťažko sa človek vzdáva hniezdočka plného istôt... Všetci sa totiž občas potrebujeme vyzdvihnúť nad tento „trpiaci“ svet, hlavne vtedy, keď sme sami tým utrpením zasiahnutí. Podľa platonizmu funkciou dogmy je preskočenie aspoň vo vedomí nad tento viditeľný svet.
Dogma sa mala stať pojmovým obrazom Boha. Ale...!!!! Ako teológ, ktorý sa už dlho týmto zaoberá, keďže sa ma to priamo týka, musím ukázať aj negatíva takejto viery v Nehybnosť! Pretože takéto myslenie, ovplyvnené platonizmom, odporuje evanjeliu ako takému. Helenizáciou – gréckym intelektualizmom - prechádzame od bohov k božským princípom, ktoré sa dajú uchopiť ľudským rozumom bez nutnosti božského zjavenia alebo osvietenia. Kresťanskí intelektuáli sa dali s nadšením do práce, aby vybudovali kresťanskú teológiu – obrátili sa teda od svedectva evanjelií na „vedecké“ pojednanie o Bohu. Práve preto sa dnešní teológovia snažia zbaviť nánosov helenizácie, platonizmu v kresťanstve. Ak človek začne utekať z tohto sveta a považovať ho za zlý, pretože jeho domovina je inde, zbavujeme sa zodpovednosti za tento svet, a tento útek protirečí Kristovej praxi v evanjeliách. Kresťanstvo je totiž predovšetkým prax. Evanjelium je určitá forma života v tomto svete. Evanjelium hovorí, že slovo sa stalo telom, a to nie na chvíľu! A teda Boh je ten, ktorý sa môže zúčastňovať na histórii a dokonca sa skrze ňu môže stať niečím novým. Napríklad známa veta evanjelia, že Boh je láska, sa stala ošúchanou frázou, cez ktorú sa môžeme vyhýbať skutočnému Bohu. Všetko, čo žije len formálne, je mŕtve. A kresťania predsa veria v živého Boha, nie v mŕtvu Ideu! Dogmy v skutočnosti limitujú, obmedzujú pravdy Božieho slova, ktoré sa tak stávajú slovom človeka. Nedá sa vyhnúť dogmám, keď samotná Biblia je zbierkou vybratých spisov a usporiadaných ľuďmi. Skôr treba dogmy vnímať ako historickú, dobovo podmienenú tradíciu evanjelia, ktorá nám veľa napovedá o myslení prvých kresťanov, o ich úsilí brániť čistotu evanjelia proti herézam a predovšetkým o ich viere. Už aj preto sa dogmy nemôžu stať objektom našej viery. Podľa mňa: dogma je produktom teológie a nie opačne. Poznám iba pravdu v človeku, ktorej vnímanie rastie a rozvíja sa s človekom a s (jeho) históriou. Preto viem, že zmena, nie je nutne známkou herézy, ako sa to snaží podávať cirkev, ale môže byť znamením života a rastu, tak ako nedostatok zmeny na strane druhej nie je vždy známkou ortodoxie. A takto vnímam aj pravdu "objektívnu", ak taká existuje...
