V celej Biblii nájdeme pojem náboženstvo len 7-krát. Z toho v Starom zákone iba jedenkrát (Jób 4,6). Hebrejské znenie je jirá a v Septuaginte fobos. Tieto výrazy znamenajú doslova bázeň, bázeň pred Bohom. Bázeň nie je strach a hrôza z Neznámeho, ale skôr obava, aby sme niečím neporušili svoj harmonický vzťah k Bohu. Dnes sa obvykle hovorí bohabojnosť, či zbožnosť. Okrem bohabojnosti (jirá) sa používa ešte jeden pojem a to abodá , ktorý sa prekladá ako služba, špecificky bohoslužba, kult.Existuje pravá služba Bohu a nepravá, teda modlám, cudzím Bohom. Starý zákon nepozná dnešný neutrálny výraz „náboženstvo“. V Starom zákone existuje viera a nevera, ale akási náboženská ľahostajnosť, nezáujem je nepredstaviteľný. Otázne je, nakoľko dnes pojem "náboženská ľahostajnosť" je pravdivý? Starozákonne názvoslovie nám nedovoľuje utiecť pre otázkou: čomu či komu veríš a slúžiš? V Novom zákone je výraz thréskeia. Pôvodne znamenal také zachádzanie s bohmi, či posvätnými predmetmi, pri ktorom sa im preukazuje dostatočná úcta, čo neskoršie chápeme ako bohoslužba, kult. Ani grécky pojem nepozná neutrálny pojem náboženstvo. Latinská Vulgata je už bližšie. Jej pojem „religio“ sa dá vykladať rôzne. Cicero ho odvodzoval od relego,-ere, čo znamená doslova „znovu zobrať“, potom neskôr „rešpektovať“. Lactantius, kresťanský rečník odvodzuje od religo,-are, čo už znamená „zviazať“. Religio je teda zviazanosť človeka s Bohom, väzba, ktorej výrazom je puto zbožnosti. To, že človek je Bohu zaviazaný, závislý od neho nachádzame aj v pojme joga-tá (hinduizmus) - pôvodne tiež znamená zviazanie, pocit závislosti. V náboženskom slova zmysle znamená ľudský postoj (viera, zbožnosť) alebo činnosť (uctievanie božstva, obrady, bohoslužba) a dokonca i predmety, ktorými sa preukazuje úcta. Môže označovať i posvätnosť, sviatosť, teda určitú vlastnosť. Pojem religio je veľmi rôznorodý a široký… ale ani Vulgata nepozná pojem náboženstvo v neutrálnom zmysle. Z pôvodnej osobnej a konkrétnej zbožnosti sa až časom stal neosobný abstraktný pojem "náboženstvo" a stalo sa to vtedy, keď niektorí ľudia zistili, že môžu náboženstvo skúmať, že nábožnosť iných môžu vidieť z odstupu a nezaujato, teda objektívne a vedecky. Začali s tým v 18. storočí osvietenci a klasickou dobou bádania bola druhá polovica 19. storočia. Všetky definície o náboženstve majú jedno spoločné, väčšina z nich popisuje náboženstvo ako vzťah človeka k bohu, či bohom a jeho prejavy. Teda nejde o vzťah Boha k človeku (kresťanstvo), v religionistike ide o postoj človeka, o jeho presvedčenie, o jeho vieru, názor, ale aj o činnosť a akciu, úsilie. Človeka v niektorých definíciách nahrádza spoločnosť, náboženský spolok… Tiež boh sa dá nahradiť, či dokonca zmiznúť a predsa ide o náboženstvo, pretože ide o vzťah človeka k niečomu, čo ho presahuje, na čom je závislý. Buď je to niečo osobné, alebo neosobné (napr. karmanové náboženské systémy chápu to „niečo“ ako neosobnú silu), preto náboženstvo nie je len to, kde sa vyslovene hovorí o Bohu, či o bohoch. V náboženstve teda ide stále o vzťah človeka k tomu, čo ma voči nemu rolu boha.
