Kresťanský fundamentalizmus sa objavil ako reakcia na slobodu myslenia (paradoxne vzniknutú z vlastnej tradície), osobnú zodpovednosť a pluralizmus. Islamský fundamentalizmus oproti tomu predstavuje búrlivú obranu proti západnej nadvláde, ktorú sprevádzal mocný vplyv v oblasti civilizácie, hospodárstva a duchovna. Pre islam sa cudzím stalo aj kresťanstvo, ktoré si nárokovalo právo na výlučnú platnosť. S. H. Pfürtner píše, že je nutné fundamentalizmus „odhaliť teologicky ako neveru“. Podľa neho fundamentalisti robia z predposledného posledné tým, že absolutizujú Písmo, inštitúciu cirkvi, tradíciu, svoje politické princípy alebo kultúrne hodnoty, a to natoľko, že ich vlastná identita s týmito predposlednými obsahmi stojí a padá. Je však rozdiel medzi fundamentalizmom a fanatizmom: „Fundamentalizmus kladie otázku pravdy, odôvodňuje a požaduje závažnosť veci. Fanatizmus ju chce presadiť, zaväzuje a sleduje absolútny cieľ často s brutálnou dôslednosťou. Tieto dve hnutia musia byť z princípu odlišované napriek ich častému miešaniu.“
Nie je nám cudzí žiadny skupinový vplyv, pretože sme od detstva zvyknutí na príkazy v rámci výchovy. Poslušnosť patrí ku každodennej výchove detí, ale aj ako požiadavka voči Bohu. Práve v tomto základe tkvie najväčšie nebezpečenstvo, ktoré nás vystavuje vplyvu rôznych fanatických ideí, pred ktorými sa dokážeme len ťažko ubrániť. Problémom samotným teda nie je zanietenie hŕstky fanatikov, pretože títo ľudia by nemali žiadny vplyv, pokiaľ by ich „heslá“ neboli fascinujúce a pôsobivé pre mnohých ľudí. Tzv. „indukovaný“ (niekedy aj „infikovaný“) fanatizmus sa nás týka najviac. Prečo sa teda ľudia tak ľahko infikujú fanatizmom a stávajú sa stúpencami rôznych ideológii? Podnetom je často len banálna nutnosť zmeny, vyvolaná neuspokojivou osobnou alebo sociálnou situáciou, vedená idealistickým nadšením a cieľom. Infikovaný fanatik je zároveň človek, ktorý sa rád skláňa pred autoritami. Chýba mu totiž vlastný náhľad, reflexia, fantázia, praje si preto mocného vodcu, ktorý bude myslieť „za neho“. Stačí sa identifikovať s jeho názorom a prijať ho za svoj. Ďalšie charakteristické prvky pre tento typ človeka sú konvenčnosť, autoritatívna poníženosť, deštruktivita a projektivita. Ľudia závislí na skupinových procesoch túžia aj po moci, ktorú si užívajú v rámci skupiny. Čím viac vie vodca vyzdvihnúť vyvolenosť hŕstky svojich nasledovníkov, tým bude skupina poslušnejšia a ochotná urobiť pre vodcu a jeho idey čokoľvek, aj ísť na smrť a „obetovať sa“. Jednotlivec tu nie je za seba, ale za skupinu (zážitok „my“), ku ktorej patrí a vďaka ktorej sa dvíha aj jeho vlastná hodnota. Ľudia so sklonmi k fanatizmu potrebujú niekoľko typických prvkov pre svoje vnútorné prežívanie a tými sú: · potreba bezpečia a teda odstránenie akejkoľvek neistoty o svojom rozhodnutí· potreba zakotvenia na spoľahlivom fundamente · potreba autority, teda podriadenie sa jednej osobe, či jednému spisu, ktoré sú nespochybniteľné · potreba identifikácie, s ideou, alebo so spoločenstvom, ktoré túto ideu hlása · potreba dokonalosti ako výraz priania postoja, ktoré už nepotrebuje žiadne doplnenie, alebo opravy · potreba jednoduchosti ako redukcia mnohoznačných súvislostí na niekoľko princípov a poučiek, ktoré sa dajú jednoznačne a jednoducho formulovať. Ľudia zaujatí fanatizmom sú presvedčení, že stoja za veľkou ideou, za dôležitou vecou, že posúvajú vývoj dopredu tým správnym smerom, že tvoria lepšiu budúcnosť a podieľajú sa na šťastí celého ľudstva. Tu sa dostávame k svedomiu sfanatizovaného človeka, či samotného fanatika. Nech by sme mali akúkoľvek istotu vo svedomí, je to stále len subjektívna istota, ktorú prežívajú aj fanatici. Preto odvolávanie sa na svedomie vo svojom boji za pravdu, je dnes už nemysliteľné. Výrok ›konám v súlade so svojím svedomím‹ znamená len toľko, že človek koná v súlade so svojím presvedčením, ktoré závisí od našej výchovy a osobnostného vývoja so všetkými formujúcimi vplyvmi. Čím sa teda vyznačujú fanatici resp. čím sa odkláňajú od „normálu“? Pre fanatické postoje je typický nekompromisný spôsob myslenia. Názory fanatikov musia byť absolútne platné a nesporné.
Hodnota myšlienok nesmie byť spochybnená. Svet delia na „dobrý“ a „zlý“, vždy majú iba dve možnosti „buď/alebo“. Z takéhoto pohľadu, kde nie je možné vidieť v zlom dobré a v dobrom zlé, je veľká potreba zničenia zlého (akoby sa tým zároveň neničilo aj dobro!). Majú sklony k zjednodušovaniu súvislostí, aby vylúčili čo najviac rozporuplných faktov. Akonáhle sa im odporuje, považujú to za prejav nepriateľstva a často majú paranoidné myšlienky. Milujú svoje myšlienky viac ako ľudí. Z toho plynie neschopnosť empatie, vcítenia sa do pocitov iných, neschopnosť pozrieť sa na vec očami druhého človeka. Bez mihnutia sú schopní prinášať bolesť, ale ju aj prijímať. Fanatik si musí vytvoriť pocit vlastnej dokonalosti, pretože je pre neho dôležitá nenapadnuteľnosť jeho cieľov a tým i sebapotvrdenia. Nemôže existovať viera, alebo presvedčenie, v ktorej by sa neprejavovala aj neistota a pochybnosti. Za normálnych okolností je toto možné vnímať, priznať, pomenovať. Avšak ak je ohrozený vlastný pocit hodnoty, je nemožné s touto neistotou žiť, preto sú pochybnosti u fanatikov potlačené všetkými prostriedkami. Fanatici sú v tomto zmysle obeťami samých seba. Je to sebaistota strachu. Je to smrť na pochybnosti. S fanatizmom sa dá bojovať „odvahou k nedokonalosti“, zrieknutí sa nárokov na perfektnú spoločnosť, perfektné naplnenie etických, náboženských, či politických cieľov. Je potrebné naučiť sa tvoriť syntézu z rôznych hodnôt. Je to umenie tvorenia kompromisov bez obetovania toho podstatného. „V neposlednom rade zostáva láska nezlučiteľná s fanatizmom... Láska je totiž vždy aj priznanie individuality druhého človeka, plnosti a rôznorodosti života, kreativity, spontánnosti. Je ohľaduplná, dokáže čakať a tešiť sa z malých, predbežných a nedokonalých vecí. To všetko je vzdialené ideologickej strnulosti, neschopnosti kompromisu a prísnosti fanatických postojov. Pripustenie a využitie lásky v tomto zmysle, výchova a požiadavky vlastného druhu aktivity sú tak najsilnejšími protikladmi fanatizmu.“
