„Emancipácia žien od ženskej emancipácie.“ – taká bola zásada nacistického hnutia. Aj sám Hitler sa snažil schizofrenicky riešiť ženskú otázku. „Ženská, miešajúca sa do politiky, predstavuje pre mňa niečo príšerné. ... V nijakej straníckej skupine nesmie žena zastávať ani najmenšiu funkciu... hovorím, deväťdesiatdeväť percent všetkých predmetov rokovaní sú mužské záležitosti, ktoré ženy nevedia posúdiť...“ tvrdil Hitler. Pritom vedel, že mnohí prívrženci nacizmu sa až pod vplyvom svojich žien stali radikálnymi politikmi. Vďaka kontaktom so ženami sa mohol prezentovať na miestach, kde by ho inak neprijali. Mnohé zo žien viedli salóny, kde sa diskutovalo, riešilo a ovplyvňovalo. Známy politický salón Viktorie von Dirksen v Berlíne umožnil Hitlerovi prednášať pred publikom, o akom sa mu ani nesnívalo. Preto nacistické heslá ako „muž a žena sú od počiatku sveta dve rozdielne bytosti a ich funkcie sú takisto rozdelené“ a „svet ženy je v porovnaní so svetom muža malý“ boli vzdialené dobe, v ktorej sa nemecké ženy nachádzali. Po prvej svetovej vojne dostali volebné právo a stredné vrstvy dbali o vzdelanie svojich dcér. Mnohé z nich boli naozaj vplyvné političky. Hitler sa preto snažil nacistické nepopulárne názory na ženy a poburujúce protiemancipačné heslá zjemniť pred voľbami, aby neodradil potenciálne voličky. Volebná rétorika začala šíriť demagógiu. „Ženy majú pre nasledujúci volebný boj prvoradý význam, lebo práve v tejto oblasti sme pri prvých voľbách videli svoju slabosť. Žena je mužova rodová a pracovná družka. Vždy ňou bola a vždy ňou zostane. Musí ňou byť aj v dnešných hospodárskych pomeroch. Predtým na poli, teraz v kancelárii. Muž je organizátor života, žena jeho pomoc a výkonný orgán! Tieto názory sú moderné a pozdvihujú nás do nebotyčných výšok nad všetky nemecké národné resentimenty,“ napísal Goebbels. Keď sa NSDAP dostala k moci, vyhlásila, že ženy si natoľko vážia, že ich nechcú vystavovať politickým intrigám, preto ich radšej nepripustia do parlamentu. O rok na to sa rétorika mohla vrátiť k pôvodným názorom, že žena patrí k sporáku a jej povinnosťou je rodiť deti a byť krásnou. Totalitné štruktúry sa udomácnili a začali sa množiť nové zákony, ktoré určovali kvóty pre ženy a židov na školách (židov mohlo byť 1,5% a žien 10%). Akosi prirodzene vyplynulo z nacionálnosocialistického svetonázoru, že žena má byť ochrankyňa čistej rasy a strojom na rozmnožovanie obyvateľstva. Ale bolo čoraz ťažšie nájsť ideálnu nacistickú ženu. Začali sa spriadať rôzne bizardné plány (Lebensborn) a našli sa aj takéto inzeráty (v Münchner Neuesten Nachrichten): „52-ročný, čisto árijský lekár, bojovník od Tannenbergu, s úmyslom osídľovať, si želá mužské potomstvo prostredníctvom úradného manželstva so zdravou, staroárijskou, panensky mladou, nenáročnou sporivou ženou, vhodnou aj na hrubé práce, na nízkych podpätkoch, bez náušníc, podľa možnosti bez majetku. Sprostredkovateľ neprichádza do úvahy, mlčanlivosť zaručená.“Proces modernizácie žien sa dal pribrzdiť len s veľkou námahou. Ženy pôsobili vo všetkých povolaniach. Existovali ženské automobilové preteky, preteky športových letkýň, súťaže parašutistiek. Mnohé z nich boli fyzičky, kapitánka Schillerová testovala letové prístroje priamo v teréne v nebezpečných letoch, kapitánka Köstlinová bola stíhačkou. Nehovoriac o ďalších významých ženách v okolí Hitlera, architektkách, majiteľkách stavebných firiem, režisérkach, maliarkach, hudobníčkach, organizátorkách svetových kultúrnych podujatí atď. Nevedel, čo si počať s takými silnými ženami, od ktorých schopností sám závisel. A tak Hitler uplatňoval dvojaký meter, na verejnosti boli pre neho ženy duševne zaostalé, netvorivé, ktoré nevedia rozmýšľať napríklad o veciach bytia. A v súkromí podporoval významné ženy v ich kariérach, využíval ich služby a ich schopnosti, nechal sa opíjať ich krásou a nevyžadoval, aby sa zriekli svojich líčidiel. Ženy v elite boli iné ako ženy „na hrude zeme a pri kolovrate“. Ale celonárodná politika, ktorá mnohým ženám znemožnila pracovať a vrhla ich do kuchýň, sa rýchlo otočila proti jej stvoriteľom. Nevyužitie ženského potenciálu pri hospodárskom a duchovnom raste krajiny sa začalo prejavovať nedostatkom pracovných síl. Ich utopické plány so ženami sa sústredili na povojnové roky. Keďže bolo žien asi o 2 milióny viac ako mužov, uvažovalo sa, okrem Himmlerovho projektu Prameň života, aj o tom, aby každý muž mal viac žien a s každou povinne štyri deti. Napriek neuskutočneným odchovným programom a plánovaným „manželstvám národnej núdze“ ženy zohrali veľkú úlohu vo fašistickom Nemecku. Boli zmanipulované, sfanatizované, ochotné zomrieť kvôli svojmu Vodcovi a bolo úplne jedno, či patrili k emancipovanej ženskej elite, alebo sedeli pri domácom kozube. Informácie čerpané z knihy A.M.Sigmundová, Nacistické ženy, Perfekt, 2002
