Inicianti (neofyti) sa v tomto obrade najprv štyri dni a noci postia a bdejú, čo je zárukou rôznych vidín a ľahko dosiahnuteľných halucinačných vízii ešte pred začatím samotného iniciačného obradu. Potom im starší muži stlačia kožu na ramenách a prsiach, aby mohli nožom urobiť zárez, ktorým potom prepichnú klin, alebo hák. Na tieto háky (kliny) zaviažu šnúry, na ktorých ich vytiahnu na posvätný kôl. Asi v dvojmetrovej výške iniacianta (neofyta) roztočia. Točia ho dovtedy, kým sa nepretrhne koža a nespadne na zem, alebo kým nie je „celkom mŕtvy“, teda neupadne do bezvedomia. Po spustení na zem čakajú, kým sa sám nepreberie. Niekde sa dočítate, že po prebratí ho ešte vláčia v kruhu po zemi, kým znova neupadne do bezvedomia a až potom ho odnesú domov, kde ho rodina ošetrí.
Čo vlastne symbolizuje takáto iniciácia? Je to hraničný zážitok, povedané našou rečou, kde človek zažije vlastnú smrť i znovuzrodenie. Človek, ktorý dosiahol hranice svojej existencie, je imúnny voči takým maličkostiam ako sú bežné strachy a úzkostí ľudí, ktorí takýmto zážitkom neprešli. Často máme strach, že stratíme najbližšieho človeka, s ktorým zdieľame svoj život, že stratíme dieťa, rodičov a to vo veku, keď „ešte je skoro“, aby zomreli. Ak sme takéto nešťastie prežili, spoznali sme bolesť, ktorá zbagatelizovala všetky ostatné starosti a obavy každodennosti. Otvorili sa nám oči akoby do druhej dimenzie, ktorú sme nevideli, alebo nechceli vidieť a mnohí z nás pochopili, o čo naozaj v živote ide. Áno, občas sa stáva, že niekto z tejto bolesti, ktorú potlačil, či nespracoval, sa už nikdy „nevrátil“. Každopádne nám bolesť prináša novú perspektívu a práve o tom v iniciačných obradoch ide. Niektoré iniciačné obrady trvajú aj rok, kde inicianti prejdú rôznymi fázami, v ktorých sa majú naučiť nový spôsob života, ktorý ich čaká po návrate do skupiny. Majú získať aj nový spôsob myslenia napr. odtrhnutie sa od matiek. Aj samotné matky vnímajú odchod svojich synov ako smrť a po návrate ich už nepovažujú za svojich synov. Inicianti často prežijú „zážitok my“, pri ktorom strácajú svoju osobnosť a stávajú sa „my-osobnosťou“ – kolektívnou osobou, súčasťou svojho kmeňa. Symbolickými obradmi sú spojení so skupinou tak silno, že sa stávajú na nej závislými, pretože ich zbavila vlastného strachu. Zbavili sa teda vlastného strachu, aby ho nahradili novým strachom zo straty sociálneho okolia, s ktorým sa identifikovali v iniciačnom obrade. Tento psychologický mechanizmus tzv. sociálnej infantilizácie veľmi radi využívajú aj dnešné manipulatívne skupiny, ktoré využívajú techniky na psychické podriadenie
človeka kolektívu. Brainwashing, či „vymývanie mozgu“, alebo lepšie povedané „vymývanie duše“ má spracovať psychiku človeka tak, aby sa dobrovoľne chcel zbaviť vlastnej osobnosti a snažil sa zapadnúť do celku, z ktorého odteraz bude čerpať nové hodnoty, hodnoty autority, ktorej sa podriadil. Pozostatky dávnych iniciačných obradov môžeme badať aj v regrutovaní chlapcov na vojnu, kde mamičky plakali a synovia sa báli, pretože po návrate ich synov, už nič nemalo byť ako predtým. Z chlapca sa mal stať muž. Mal sa naučiť na slovo počúvať príkazy svojich nadriadených, mal sa naučiť znášať bolesť a hlad, neplakať a zabudnúť na seba. Prežije iba kolektív. Po návrate sa bude môcť pridať k ostatným chlapom, ktorí s takou pasiou rozprávajú príbehy z vojny a cítiť sa jedným z nich. V iniciácii človek podstupuje najkrajnejšiu fyzickú i psychickú bolesť a predsa žije. Nahliadol do najtemnejších hlbín v sebe, o ktorých nemal ani tušenia. Po takomto martýriu myslenia sa už nikdy nestratí nový pohľad. „Vidieť sa vo väzení“, stávame sa citlivejšími, vnímavejšími k názorom iných, dokážeme sa prispôsobiť v nadväzovaní spoločenských kontaktov. Niektorí dokonca tvrdia, že nech by bolo utrpenie akékoľvek veľké, oplatí sa ho podstúpiť pre nové poznanie. Cítiť sa bohatším oproti ľuďom, ktorí nepoznajú vlastné možnosti a citové hranice. Ale zároveň sa platí vysoká daň. Následkom takéhoto zážitku sa dostavuje pocit viny za každú individuálne vyprodukovanú myšlienku („kacírsku“) nezhodujúcu sa s myšlienkou skupiny a už spomínaný kolektívny strach. Aj po brainwashingu sa stáva človek závislým na osobe, ktorá mu to spôsobila. Efekt nostalgie pri odchode zo skupiny a neschopnosť sa prispôsobiť novým podmienkam charakterizuje aj členov prírodných národov. Ak sa dostanú do „civilizácie“, sú z nich často otroci,
sluhovia, alebo cirkusové atrakcie (takto vymreli poslední Tasmánci). Ich najväčšie šťastie je v splynutí so spoločnosťou, ktorá ho stigmatizovala a možno z neho urobila aj duševného mrzáka. Aj v Orwelovom románe hlavný hrdina nakoniec zahorí láskou k toľko nenávidenému Veľkému bratovi. Napriek niektorým tvrdeniam, že iniciačné obrady sú vlastne obyčajným brainwashingom, napriek výraznej podobnosti postupov v oboch aktoch, nemôžeme toto sucho skonštatovať, pretože nemôžeme pochopiť do dôsledkov iniciačné obrady prírodných národov. Nedovoľuje nám to naša perspektíva, náš kultúrny rámec, cez ktorý posudzujeme veci, ktorým vlastne nerozumieme. Naša spoločnosť nedokáže akceptovať bolesť, utrpenie a konečnosť človeka. Sú to slabiny moderných ľudí, pritom bolesť a smrť u prírodných národov mali svoje prirodzené miesto. Pravá podstata a obsah pred nami zostávajú ukryté.
Ako dedičstvo iniciačných rituálov si nesieme chabé pozostatky v prijímaní nováčikov do akejkoľvek skupiny, v ktorej sa „nováčikovia“ musia podriadiť tým starším, aby sa následne stali rovnocennými. Alebo sa princíp iniciačných obradov otočil proti nám a stal sa výborným prostriedkom na manipuláciu, na ovládanie psychiky človeka. Úspešne ho dnes využívajú rôzne náboženstvá, náboženské spoločnosti, sekty, politické hnutia, média a iné „mocnosti“, ktoré potrebujú ovládať masy ako zdeformované (od podstaty odtrhnuté) dedičstvo iniciačných obradov.
