Voči mnohým zažitým rituálom a zbožným praktikám je jeho postoj nezaťažený a slobodný. Neznižuje význam týchto praktík, či tradície, prijíma ich a podriaďuje sa im. Prijal Jánov krst. Ale svojimi činmi a učením dáva jasne najavo, že všetky obrady a náboženské praktiky sú iba prostriedkami! A to je základná myšlienka Ježišovho postoja, ktorú teraz rozviniem: Nie je tu človek pre šabat, ale šabat je stanovený pre človeka. Nevládne pôst nad človekom, ale môže človeku pomôcť, ak sa preň slobodne rozhodne. Vezmime si príbeh o Samaritánke (Ján 4, 1nn). Židia sa so Samaritánmi nestýkali. Ježiš si vypýtal vodu od ženy Samaritánky, ktorej povedal „mala si piatich mužov, a ten ktorého teraz máš, nie je ti mužom; to si správne povedala.“ Nebolo to morálne hodnotenie. Ježiš nevyvodzoval z toho žiadne dôsledky. Bolo to konštatovanie o jej terajšom životnom stave. A keď sa ho spýtala, ako to je s ich kultickým posvätným miestom, ktorým je tento vrch, a Jeruzalemom, o ktorom Židia hovoria, že je posvätným, Ježiš znova ukázal, že všetky tieto veci nemajú žiadny význam, sú v podstate k ničomu: „Ver mi žena, že prichádza hodina, keď ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme nebudete vzývať Otca.“ „Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde.“Ježiša zaujíma existencia človeka, nielen nejaký vonkajší známy skutok. Podobne vykladá Ježišovo učenie aj C. Tresmontant v knihe Výklad učení Rabiho Ješuy z Nazaretu: „Jeho učenie je v prvom rade ontológiou, nielen náukou o mravoch. Nezaujíma ho na prvom mieste spravodlivé usporiadanie spoločnosti (mravy ako predmet morálky alebo etiky), ale bytie ľudí vo vnútri a vo vzťahu k pravde.“
Evanjeliá nemôžeme redukovať na morálku. V evanjeliách totiž nejde o morálku, ale o bytostnú zmenu, nové stvorenie. Ježiš radikálne prehodnocuje zabehnuté morálne stereotypy. Nie je „puritán“. Je dokonca pravým opakom puritanizmu. Ježiš navštevuje miesta a ľudí, ktorí majú pochybnú povesť, hriešnikov, ľudí s nevábnym morálnym profilom. Navštevuje týchto ľudí, ale nie zo zvedavosti, ako to robia mnohí kresťania, či z „turistického záujmu“, ale ako terapeut – navštevuje chorých. Prichádza, aby obnovoval, znovu tvoril. Ježiš bol priateľom colníkov a neviestok... Dnes je pre nás dosť nepochopiteľné, prečo colníci boli „tí zlí“... Publikáni (telonai) boli vyberačmi daní. V gréckom svete mali veľmi zlú povesť, a neboli len agentmi Ríma. „Aristofanes, Xenofontes a Lukián – telonai spájali s tými, ktorým sa vo Francúzsku hovorilo tauliers – s majiteľmi verejných domov.“ Bol to úrad, ktorým bolo vyberané portorium – čiže clo, mýto, i povolenie niečo prevádzkovať. Úradníci boli pôvodcovia všetkých útrap a ľudu boli odporní tým viac, že k ich povinnostiam bolo odhaľovanie daňových únikov. Ježiš s týmito colníkmi a mnohými inými hriešnikmi zasadol za jeden stôl a jedol s nimi (Mar 2,13nn; Mat 9,9nn; Luk 19,2nn) – „Potom sedel Ježiš v jeho dome za stolom a mnohí colníci a hriešnici si prisadli k Ježišovi...“; „Potom sedel v dome za stolom, a ajhľa, prišli mnohí colníci a hriešnici, stolovali s Ježišom a s jeho učeníkmi.“ - Samozrejme, že jeho správanie vyvolávalo pohoršenie. „K hriešnemu človeku vošiel si odpočinúť.“ (Luk 19,6) Predsa nemôže jesť s ľuďmi zlej povesti a chodiť na návštevy k zlým ľuďom. Čo je to za človeka, čo hriešnikov prijíma a jedáva s nimi? (Luk 15,1). Asi najväčším dôkazom, že Ježišovo spávanie bolo opakom puristického, moralistického správania je scéna z Lukáša 7,36, kde k nemu pristupuje žena ľahkých mravov a vylieva mu na nohy drahú masť, predtým ako ich umyla vlastnými slzami a osušila vlasmi. Veľmi zaujímavé je aj podobenstvo o nespravodlivom šafárovi (Luk 16), ktoré vybočuje z klasických morálnych príbehov: Šafár je obvinený svojím pánom, že premrháva majetok, a aby mu dokázal, že nie je zlým šafárom, má urobiť akúsi inventúru. Šafár si povzdychol: „Čo urobím, keďže mi pán odníma šafárstvo? Kopať nevládzem a žobrať sa hanbím.“ Rozhodol sa, že pôjde za dlžníkmi pána a každému odpustí časť dlhu, aby ho potom prijali do svojich domov, keď stratí prácu. A bohatý pán šafára pochváli za to, že konal tak prehnane, lebo deti tohto sveta sú pohotovejší ako deti svetla („I pochválil pán tohto nespravodlivého šafára, že opatrne urobil, lebo synovia tohto sveta sú opatrnejší voči seberovným než synovia svetla.“) Celé toto tzv. „nemorálne“ podobenstvo je tak vzdialené perspektíve dobra a zla, skôr je to veľmi pohoršujúci príklad, lebo nás učí, že si máme robiť priateľov pomocou majetku, ktorý nám nepatrí. Nanajvýš divné podobenstvo. Podobne ako výrok „Veru vám hovorím, že colníci a neviestky predchádzajú vás do kráľovstva Božieho.“ Ako to myslel? Spravodlivosť určite nie je chápaná v právnickom ponímaní. Ide tu o vnútornú spravodlivosť človeka, o vnútornú pravdivosť voči sebe samému, o autentickosť, o odvahu pozrieť sa na to, kto som a čo robím... žiť svoj život pravdivo, bez pretvárky a štylizovania. To je svätosť, to je sám život. Svätosť a spravodlivosť je v hebrejskom myslení niečo, čo si je veľmi blízke, ale musíme sa vyvarovať posunu slova svätosť smerom k morálke. Toto slovo je viac ako morálka. Ide o existenciu živých bytostí, o ich životaschopnosť. Ide vždy najskôr o bytie až potom o správanie.
Ježiš ďalej učí, že ak porovnáme človeka dokonalého, morálne bezúhonného, ale plného seba samého s človekom zaťaženého previneniami, ale s vedomím si svojho stavu a priznávajúceho svoju nedostatočnosť, bude spravodlivosť skôr prebývať v tom druhom (Luk 8,10 nn).Spravodlivosť človeka nie je úplne v zhode s morálnymi zákonmi, podriadenosťou morálke a poslušnosťou, ale v samotnom prežívaní svojho života. Kto si myslí, že našiel teologickú spravodlivosť prostredníctvom morálky a rešpektovania jej princípov, kto je spokojný sám so sebou, lebo urobil zadosť kategorickému imperatívu (Kant), ten je na hony vzdialený biblickej spravodlivosti. Ľudia „cnostní“ sú často bež života. Sú tak pohltení a uspokojení plnením povinnosti, že už nevedia skutočne milovať. Lebo milovať znamená urobiť niečo bláznivé, neisté, ako žena, ktorá sa vrhla k Ježišovým nohám a umyla ich slzami a utrela ich vlasmi a namazala drahou masťou. Mohla byť odmietnutá, v očiach „cnostných“, aj odmietnutá bola. V očiach „cnostných“ bola bláznivou ženou. Bláznivý čin ženy bol však plný neistoty, ale odvahy a lásky! Jedným z mála ľudí, ktorým Ježiš zasľúbil vstup do raja, nie je žiadnou cnostnou osobou z hľadiska morálky, ale lotor na kríži, kriminálny živel, ktorý je odsúdený za svoj zločin. Uvedomuje si svoj zločin a prijíma trest: „...my (sme odsúdení) spravodlivo, lebo dostávame zaslúžený trest za to, čo sme popáchali, ale tento neurobil nič zlého. (...) Ježiši, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. Odpovedal mu Ježiš: Veru hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji!“ (Luk 23,39nn) Vyznavači morálky, budujúci na hodnotách uznávaných spoločnosťou, musia Ježiša považovať za „bezdomovca“, tuláka, šíriteľa pochybnej náuky a podobenstiev, ktorý navštevuje spodinu, s ktorou pije víno a jedáva za jedným stolom a ktorý sa odváži tvrdiť, že prostitútky predbehnú do kráľovstva nebeského náboženských predstaviteľov a cnostných ľudí... Vrátime sa na začiatok. Respondenti, ktorí povýšili ideu nad človeka sa postavili do pozície farizejov a zákonníkov – Ježišom toľko kritizovaných. Ak si myslíme, že Ježišove „pravidlá“, rady, poučenia pre život sú absolútne a každý sa im musí podriadiť, sme mimo Ježišovho učenia. Je to paradox! Ak si myslíme, že všetci musíme konať misiu a tí, ktorí ju nekonajú, nie sú skutočne veriaci, podriadili sme pravidlo nad život, ideu nad človeka. Všetky pravidlá sú tu pre človeka, slúžia mu, sú prostriedkom, pomôckou, nasmerovaním, nemajú ho zväzovať, ale dávať mu možnosť, ukazovať cestu a ponúkať šancu. Nie je to nutnosť, nie je to zákon. Vždy je tu človek a život, ktorí je rozhodujúci.
Dopúšťame sa omylu, keď si myslíme, že súdeného človeka dokonale poznáme a preto vieme, čo je pre neho najlepšie. „Ten, kto súdi živú bytosť, premieňa ju na vec, alebo prinajmenšom koná tak, ako keby súdená bytosť bola nejakou nemennou vecou. Svojou predstavou ju zmrazujme, fixujeme a petrifikujeme. Každý súd vychádza z určitého fixizmu.“ (C. Tresmontant) Vyplýva to z nedôvery v budúce možnosti a možnú premenu každej živej bytosti. Všimnime si, ako sa veľmi bojíme, že o niekom zmýšľame príliš dobre. Ale nikto sa nebojí omylu, keď o niekom súdi príliš zle! Ako keby jeden omyl bol horší ako druhý. Nerešpektujeme čas a vytvárame falošnú predstavu, že človek je tým, za čo ho považujeme. Každým odsúdením druhého však odsudzujeme seba samých, učil Ježiš (Lebo akou mierou meriate, takou vám bude namerané...). Tvrdo aplikovaný súd na základe vonkajších činov (bez poznania vnútorného diania, vnútorných bojov, ťažkostí, strachov, ktoré si so sebou človek nesie) vydáva nakoniec svedectvo o našej vlastnej tvrdosti. Ak je náš prístup k ľuďom unáhlený, plytký, prísny, dbajúci na nepodstatné veci, tak ním nakoniec len odhaľujeme, kým sme my sami a do akej miery nechápeme iných. Súd o "iných", je súd nad nami.
