Každý z nás počul o zradcovi Judášovi - o jednom z učeníkov Ježišových - ktorý ho za peniaze zradil bozkom a vydal nepriateľom. Judáš je často synonymom zla, klamstva a zrady. Avšak po nájdení Judášovho "evanjelia" sa objavili titulky o rehabilitácii Judáša, o novej perspektíve na učeníkov Ježišových a novom vnímaní posledných chvíľ Ježiša.
Napriek tomu, že rukopis bol napísaný okolo 3. storočia v kopskom preklade (kresťania kopštinu, čiže hovorovú egypštinu používali ako literárny jazyk asi od 3. storočia) pravdepodobne staršieho gréckeho rukopisu, neobsahuje nič nové. Nespomína sa ukrižovanie ani vzkriesenie Ježišovo. Ide o „rozhovor s Ježišom", ktorý sa často objavuje v apokryfných (mimokanonických) spisoch.
Vďaka dlhej a kľukatej ceste rukopisu z Egypta až do Švajčiarska sa text poškodil a určité časti sú nečitateľné. National Geographic Society odkúpila rukopis a nechala ho preložiť. Diskusia okolo nájdeného textu nenechala na seba dlho čakať. Niektorí sa zľakli vyjadrenia predsedu vatikánskej pontifikálnej komisie pre históriu Waltera Brandmüllera, že pápež chce rehabilitovať Judáša. W. Brandmüller to samozrejme dementoval. Napriek tomu majú predstavitelia, kňazi a samotné cirkvi potrebu dištancovať sa od nájdeného rukopisu a prízvukovať jeho miesto medzi apokryfnými akoby ich naozaj ohrozoval.
O Judášovom evanjeliu sa zmieňuje už Ireneus z Lyonu vo svojom spise Proti herézam, ktorý vyšiel asi okolo roku 180. Bola to kritika gnostických spisov a gnostikov ako takých. Ani nájdený rukopis nebol písaný pre verejnosť. Patril medzi tajné dokumenty čítané len pre vyvolených: "Tajná zpráva o zjevení, kterou Ježíš sdělil v rozhovoru s Jidášem Iškariotským během týdne tři dny před tím, než oslavil svátek Pesah." Kresťanstvo v prvých storočiach bojovalo s gnosticizmom hlavne kvôli rôznym pohľadom na Boha a stvorený svet. Gnosticizmus vnímal svet a Stvoriteľa sveta ako zlých. Cieľom, vykúpením je oslobodiť sa od sveta (hmoty). V gnosticizme je silný dualizmus, ktorý sa kresťanstvo snažilo prekonať. Nikdy sa mu to však úplne nepodarilo.
V texte o Judášovi sa nehovorí nič o Judášovej smrti, ani o jeho zrade, len o tom, že predal Ježiša. Toto je náznak oveľa pozitívnejšieho vnímania tejto kontroverznej postavy, ktorá neskôr bola prehnane démonizovaná. Neskoršia tradícia je prísnejšia k Judášovi ako staršia. Avšak Judáš je typickou dvojznačnou postavou, nad ktorou aj mnohí prostestanstkí teológovia meditovali ako o osobe, ktorá všetko najlepšie pochopila a preto ako súčasť Božieho plánu Judáš dobrovoľne urobil "najšpinavšiu robotu", aby sa dielo Božie naplnilo. Text o Judášovi je ladený podobne. Snaží sa ukázať, že práve Judáš spoznal Ježišov význam a učenie, preto si ho Ježiš vyvolil na túto "zatracujúcu" úlohu. Je však možné, že Judáš iba chcel Ježiša nepriamo prinútiť, aby "vyčaril" kráľovstvo božie, o ktorom toľko rozprával. Alebo sa možno stal obeťou rímskych vojakov, či židovských "zvedov" a podľahol ich "moci".
Nech je ako chce, Judáš zostáva ambivalentnou postavou. Text nám hovorí, že v dobách prvých kresťanov sa názory na neho rôznili a nebol všetkými vnímaný ako antipól Ježiša (Lukáš, Skutky), taktiež, že učeníci boli prostí ľudia, žiadni "jasnozrivci". Text nijako nemení zvesť o Ježišovi, ani nám žiaľ nič nové o živote Ježišovom neprináša.
Mne osobne sa v texte páčilo, že Ježiš reagoval na učeníkov vždy úsmevom, smiechom, alebo dokonca výsmechom :-)
Je to celkom iná perspektíva nemimického neemocionálneho Ježiša zobrazovaného na "cirkevnú objednávku" v minulosti....
