Každý sa raz začne konfrontovať so smrťou. Nepriamo či priamo. Keď odchádza veľmi blízky človek a odchádza náhle, je to pre pozostalých veľmi ťažká životná situácia. Poslednú cestu milovanej osobe chcú zabezpečiť podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Kto to prežil, vie, že to nie je ľahké. A kto sa pokúšal o cirkevný pohreb s kňazom, farárom, či kazateľom a nepatril k žiadnemu cirkevnému zboru, možno sa stretol s rôznymi prekážkami, ktoré len zhoršili jeho žiaľ. Trocha cynizmu zo strany farárov je asi na mieste, pretože niekedy prídu príbuzní zosnulého, ktorý cirkvou pohŕdal a zrazu pre neho chcú cirkevný pohreb s peknými frázami, „zázrakmi" na počkanie a uisteniami typu: už dnes bude v raji... Niektorí farári to nezvládajú vôbec a svoj hnev vychrlia na smútiacu rodinu v plnej sile, iní rozlišujú a triedia, kto áno a kto už nie a niektorí to nechávajú na Boha, neriešia to a pochovávajú každého, kto o to požiada. Samozrejme od cirkvi k cirkvi je to trocha iné a každá má svoje pravidlá a ustanovenia. Mňa zaujíma osobná stránka, tá mimo cirkevný zákon, neoficiálna, komunikácia človeka s človekom v takejto chvíli...
Kamarátovi náhle zomrela mama. Keďže bola katolíčkou (aspoň formálne), rozhodli sa pre cirkevný katolícky pohreb. Napísal jednému "protestantskému" kazateľovi s nádejou, že mu pomôže nájsť vhodný biblický text: „Mama nechodila do kostola - do zhromaždenia ani inde, ale starala sa o nás ako najlepšie vedela. Chcel som, aby sa na pohrebe čítal biblický text o božej zvrchovanosti a milosrdnom konaní voči ľuďom. A to aj voči neveriacim. Pretože verím, že Boh vidí do srdca človeka." Kazateľ mu odpísal, že to nerieši spásu neobrátených a jeho mama predsa nejavila žiadne znaky obrátenia. Vzápätí sa kazateľ zamyslel nad možným odchodom svojej matky a „s úľavou" konštatoval, že si je istý, že ona pôjde k Pánovi... Aké "povzbudzujúce" a taktné pre pozostalého, ktorému práve naznačil, že jeho mama je stratená! Keďže to bol „protestantský" kazateľ, nevidel žiadny zmysel v tom, aby na pohrebe bol prítomný katolícky kňaz. Pretože rímsky katolicizmus pre neho nie je kresťanstvom. S aroganciou človeka, ktorý má Boha vo vrecku, skonštatoval, že i keď sa s ním dohodne na nejakom texte, bude to len príhovor človeka s náboženským cítením. A čo je ešte horšie, ten kňaz bude na pohrebe slúžiť omšu a to je vyložené popieranie Kristovho diela kríža. Od omší i od katolíckych sviatostí treba utekať čo najďalej, je to veľké nepriateľstvo voči Bohu a jeho pravde...
Presvedčenie ľudí o vlastnej pravde a povýšenie pravidiel nad skutočné načúvanie dokáže veľmi ubližovať. Podľa kritérii tohto kazateľa nemá šancu na spasenie človek, ktorý nechodí do „správneho" zhromaždenia, nezriekol sa všetkých svetských vecí, nevyroní ani jednu slzu pokánia pred svedkami, nenaštuduje si v Biblii niečo o daroch Ducha svätého a nepozná dokument o istých siedmych znakoch ako rozpoznať spaseného človeka... Schválne, vyskúšajte si, koľkí z vás sú spasení podľa týchto pravidiel? Ja teda určite nie! Aspoň môžem byť ďalšou položkou v modlitebnom zozname a uspokojím tak ich povinné jazdy, čiže znaky obrátenia. Ani sa nečudujem ľuďom mimo cirkvi, že nechcú mať nič spoločné s cirkevníkmi, ktorí sa doslova bijú o Boha a o to, kto mu je bližšie. Som protestantka a som pohoršená pýchou kazateľov, ktorým je všetko jasné. Akoby ich olízalo samo Absolútno!
Eschatológia v teológii pojednáva o posledných veciach. Áno, určitý výklad posmrtných vecí by mal motivovať a zároveň varovať kresťana. Snáď ho aj viesť k väčšej zodpovednosti za svoj život. Ale je to tak? Sú štyri základné eschatológie a každá z nich dáva dôraz na určitú doktrínu. Zjednodušene povedané, prvý typ, ktorý pracuje s doktrínou pekla hovorí, že v deň súdu bude každý človek súdený buď k večnej spáse, alebo k večnému zatrateniu. Druhý typ hovorí o spasení všetkých ľudí, čiže o akejsi Komenského všenáprave, či pravoslávnom: nakoniec každý človek dosiahne spoločenstvo s Bohom, či už hneď po súde, alebo po určitom období separácie, ktorá nebude večná. Tretí typ je kompromis medzi predchádzajúcimi. Hovorí o anihilácii. Na jednej strane odmieta peklo, ale na druhej strane nie všetci dosiahnu spásu. Tí, ktorí nedosiahnu spásu, nebudú trpieť, ale budú anihilovaní. Ich smrť bude konečnou, večnou. Ostatní, ktorí dosiahli milosť, budú opäť žiť v spoločenstve s Bohom. Pod štvrtým typom sa skrýva imanentná eschatológia, ktorá tradičné opisy posledných dní človeka považuje za mytológiu. Posledný súd i transcendentálny život je odmietaný a pracuje sa s akýmsi typom non-transcendentálnej eschatológie. Napríklad idea pekla sa chápe ako večný nedostatok spoločenstva s Bohom a je to vlastne prirodzený dôsledok rozštiepenia človeka a odlúčenia od Boha v tomto živote.
Čo môže človek povedať o posledných veciach? A komu veriť? Má niekoľko možností: uveriť v doslovné znenie biblických apokalyptických predstáv, kombinovať ich s cirkevnou tradíciou, urobiť si vlastný nezávislý názor, alebo to neriešiť, prípadne vôbec neveriť. Poznám argumenty, ktoré používajú "misionári" pri presviedčacich technikách, poznám slová o napomínaní a hrozby človeka vydávajúcich ich za božie, či slová starosti o duše blížnych, čo často znamená len vnucovanie vlastných názorov. A nechce sa mi vyťahovať protiargumenty biblických veršov o nesúdení, lebo načo poučovať tých, ktorí sú presvedčení, že za nich hovorí sám Boh. Myslím si však, že nech už je človek na ktorejkoľvek názorovej pozícii, nemôžeme jeden druhému hovoriť, čo s ním bude po smrti. A zvlášť "duchovní", ktorí nesú zodpovednosť za dôveru veriacich, ale aj zodpovednosť za tých, ktorí prišli prosiť o pomoc a bola im odmietnutá z pochybných dôvodov. Samozrejme, nebudú so mnou súhlasiť ľudia, ktorí čakajú od duchovných odpovede na všetky otázky a vyriešenie všetkých pochybností. Pretože takí ľudia milujú diktát vodcov a radi sa podriaďujú pravidlám. Dáva im to vnútorný pokoj.
Nejde však predsa len o to, akou oporou sme boli v ťažkých chvíľach, keď sa na nás človek obrátil v zúfalstve? Nie je práve toto, čo nás klasifikuje, či sme nasledovníkmi Kristových činov, alebo len vykonávateľmi obradov?
