Ťažké rozhodnutia sú preto ťažké, že vo chvíli rozhodovania vám nikto nepovie, že toto je dobré a toto zlé. Sú argumenty pre aj proti a za tým „rozhodnutím" veľká neistota z toho, čo bude nasledovať. Bolo by príliš jednoduché, ak by sme vedeli, čo sa stane a podľa toho sa rozhodli. V ozajstných ťažkých rozhodnutiach zostávame sami. Aj keď cítime, čo máme urobiť, dokonca niekedy aj vieme, ktoré z tých riešení je správne, vieme aj to, že s tým „správnym" rozhodnutím sa v očiach ľudí znemožníme, zakopeme a že tento svet nás vysmeje pre našu voľbu, nepochopí nás a dokonca nás bude upodozrievať, že sme to urobili predsa len pre nejaký osobný prospech. Nikto predsa nemôže byť lepší ako sme my, nie? Pochopia nás snáď len najbližší a možno ani tí nie... Riskujeme veľa, celú svoju skvelú budúcnosť, kariéru, rast a prečo? Pre dobrý pocit? Často „len" preto! Keď ide o druhého človeka, nám blízkeho, ktorému sme vďačný, alebo ho jednoducho máme radi, strácame pud sebazáchovy a aj rozumové argumenty. Čo je to za sebaobetovanie, ktorému aj tak nikto neverí?
Fascinujú ma ťažké rozhodnutia a v nich osamotený človek so svojim svedomím... Je veľmi málo ľudí, ktorí sa rozhodnú správne a práve tých obdivujem. Niekoho, kto dá prednosť doopatrovaniu starej matky pred lepším pracovným miestom, niekoho, kto sa nechá vyhodiť z práce, ale svojho kolegu sa zastane, niekoho, kto vie, že nemá žiadne úspory a predsa dá kamarátovi hotovosť... Bláznovstvo dneška - bláznovstvo kríža. Neurobil to isté Kristus? Necítili by sme sa dobre, ak by sme aj dnes aspoň občas nedávali prednosť našim kamarátstvám pred sebou samým, nedali prednosť niekomu koho si vážime pred vlastným prospechom! A je to oveľa menej často ako si myslíme, že to robíme.
Preto sa skláňam pred všetkými, ktorí dajú prednosť konkrétnemu človeku namiesto tláchaniu o veľkých skutkoch a ideách, ktorí dávajú prednosť človeku pred ideológiou.
Ján Kraus pozval do svojej relácie katolíckeho kňaza, ktorý má ženu a dve deti. Keď prasklo, že má dieťa (prvé), preložili ho na iné miesto, pri druhom dieťati mu „vrchnosť" povedala, aby opustil ženu aj deti, prestal s nimi žiť, ale riadne sa o nich postaral. „V tichosti" (samozrejme) ich podporoval. Podľa neho bol to veľmi ľudský a chápajúci postoj. No neviem, nerobím si žiadne ilúzie o tom, že by všetci kňazi dodržiavali celibát. Ja sama viem o dvoch, ktorí sa takto „v tichosti" starajú o svoje deti a to ich veriaci o tom vedia a vôbec im to nevadí. Zaráža ma skôr videnie sveta, že je lepšie opustiť ženu s deťmi ako opustiť kňazský úrad a ešte je to nazvané „ľudským prístupom". Čo je na tom také ľudské? Je ľudské pestovať si pokrytecky duchovný vzťah s Bohom a tváriť sa, že reálny vzťah s konkrétnym
človekom neexistuje? Čo je ľudské na tom, ak niekto dá prednosť láske k duchovnej rodine namiesto tej reálnej? Nehovoriac o dvojitom videní sveta cirkvou, ktorá má dve správne riešenia. Pre obyčajných veriacich, ktorí musia zachovať posvätnosť rodiny za každú cenu a potom pre tých „vyvolených" v úrade kňazov, ktorí sa už vymykajú tej istej morálke. K akej zodpovednosti učí katolícka cirkev? K akej poslušnosti ideám a zákonom vytvorených ľuďmi, ktoré idú proti človeku? Je to zvláštne posunutie perspektív, pre kňaza, ktorého zavolali na koberček, bolo ľudským prístupom už to, že ho neodsúdili, ale ponúkli mu riešenie - „v tichosti podporovať". Pre mňa je samozrejmé, že ho neodsúdili a „neľudským", že „to" riešenie bolo nazvané dobrým.
Ako povedal v relácii už neúradujúci kňaz, aj rozhodnutie pre celibát je potrebné raz zdôvodniť pre Bohom. Ak niektorí prijímajú celibát len preto, aby si vyvaľovali šunky na fare a mali postarané do konca života o bývanie, jedlo a potrebnú úctu, tak potom celibát nesplnil svoje poslanie, aj keby boli na omšiach najzbožnejší kňazi s anjelskými hlasmi. Ježiš učil rovnosti všetkých ľudí a nemal rád zbožnosť naoko: „Širšími si robia modlitebné remienky a zväčšujú strapce na rúchu; obľubujú si predné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, pozdravy na námestiach a to, keď im ľudia hovoria: majstre! Vy si však nedajte hovoriť: majster, lebo jeden je váš Majster a vy všetci ste bratia."
Keď sa Ježiša spýtali, prečo jeho učeníci nedodržiavajú zákony, čiže učenia starších, odpovedal im citovaním proroka Izaiáša: „Tento ľud ctí ma perami, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa; darmo ma však uctievajú, keď ľudským rozkazom učia ako učeniam (Božím)."
Ako rozoznáme ľudské učenie od Božieho? Jednoducho. Ježiš dáva ľahký návod na príklade úcty k rodičom v Markovom evanjeliu.
Bolo povedané, aby sme ctili otca a matku. Ale vy hovoríte (ľudský zákon), že stačí dávať povinný dar(zasľúbený Bohu) a potom už nie je nutné urobiť niečo konkrétne pre matku a otca.
Preto ak si myslíme, že je niečo, čo môžeme obetovať Bohu viac ako pomoc konkrétnemu človeku, za ktorého nesieme zodpovednosť, učíme ľudským zákonom.
„Keď niekto hovorí: Milujem Boha, a nenávidí brata, je klamár, lebo kto nemiluje brata, ktorého videl, ako môže milovať Boha, ktorého nevidel?" (1Ján 4,20)
Mala som pocit, že neúradujúci kňaz sa cíti stále plnohodnotným kňazom v takom ježišovskom zmysle a pre mňa naozaj aj je, na rozdiel od miláčika žien kňaza Ralpha de Bricassart z Vtákov v tŕni.
