Román Bol som dlho preč ( K. Keseyho) o moci, strachu, dôstojnosti, odvahe a slobode sfilmovaný Formanom pod názvom Prelet nad kukučím hniezdom odhalil podivné praktiky Veľkej Sestry Ratchedovej na jednom oddelení psychiatrickej liečebni. Praktiky u nás v rôznych zariadeniach, či už štátnych, alebo súkromných, ako sú reedukačné zariadenia, liečebno-výchovné sanatória, diagnostické centrá, detské integračné centrá, stoja za povšimnutie. Jedna užívateľka heroínu absolvovala liečbu v šestnástich v súkromnom zariadení. Hneď v úvode si „užila“ kúpeľ, pri ktorom ju umýval sám „liečiteľ“, aby jej uvoľnil svalstvo. Masáž na uvoľnenie svalstva môže mať rôzne podoby. Ja však pochybujem o liečebných účinkoch masáže na celom tele nahého závislého dievčatka, nehovoriac o zahanbovaní vystrašeného a dezorientovaného človeka. Neverím liečebným postupom, v ktorom je človeku vnútený pocit odovzdanosti sa na milosť a nemilosť patrónovi a kde jedinými podávateľmi referencií sú samotní klienti. Čo ak sú zastrašovaní, spracovaní podľa želania nadriadených? Mnohé zariadenia vlastnia napríklad aj sekty. Toto súkromné zariadenie o sebe hovorí ako o takmer stopercentnom úspešnom zariadení na liečenie zo závislostí. Na základe akých zistení vedia o svojej úspešnosti? Veď mladá klientka s popísaným zážitkom je jednou z tých, ktorá si víkendovo ešte dá... Základná kontrola liečebných postupov v rôznych neoverených zariadeniach chýba, preto si možno poviete, že je na zodpovednosti rodičov a samotných klientov, komu sa zveria do opatery. Človek by však očakával, že v štátnych špeciálnych školách a zariadeniach, kde sú deti často až do dospelosti, sú schválené a prísne strážené výchovné postupy. No realita je iná. Pohybujúc sa niekedy v tomto prostredí viem, že ich možnosti usvedčenia „nekalých praktík“ na deťoch sú veľmi obmedzené. Prešetrenie podnetu na týranie, podozrivé manipulovanie, či zneužívanie svojich právomocí pri výchove detí bráni hlavne ľudský strach. Nepomáha ani dotazník zamestnancom, pretože napriek anonymite, strach o pracovné miesto, je väčší. V jednom prípade bola dokonca vyhodená osoba, ktorá podnet podala. Asi poškodila „dobré meno“ zariadenia. Problémové mená ako v každom fachu kolujú aj medzi sociálnymi pracovníkmi, psychológmi a vychovávateľmi, ale bez dôkazov sa nedá nič robiť. Mnohé zariadenia využívajú tzv. terapiu prácou, ktorá sa môže hocikedy zvrhnúť na zneužívanie detí ako lacnej pracovnej sily. Ale kde je tá hranica? A ako ju skontrolovať? A potom som sa stretla s opačným extrémom v týchto zariadeniach, keď riaditeľka zariadenia bazírovala na tom, aby ich zamestnanci nemali piercing v nose, lebo je to zlý výchovný vplyv na deti v teenegerskom veku. Nech by to bol sebaobetavejší človek obľúbený deckami, piercing v nose je málo materský. Už len myšlienka, že by nejaký piercing rozhodoval o materskom prístupe, je absurdná. Nehovoriac o mladých matkách s piercingom, ktoré podľa tohto názoru sú málo materské. To už naozaj tak podceňujeme decká, že im nedáme šancu vytvoriť si vlastný názor? Ja viem, že mladých je treba vychovávať, že sú ľahko ovplyvniteľní, ale práve preto prístup zákazov a základnej nedôvery v ich pocity a schopnosti sú základom pre ich ďalšiu manipuláciu v živote. Zastrašovanie v liečebných postupoch (a nielen v nich!), neprimerané tresty, uniformnosť, prísny režim viac potláčajú, oberajú o dôstojnosť, ničia pocit jedinečnosti a neopakovateľnosti každého z nás a pomaly, ale isto nás oberajú o samých seba. Aj toto bol odkaz Keseyho v románe o Veľkej Sestre:
„Veľká Sestra sa vie vážne nasrdiť, keď niečo znemožní, aby jej osadenstvo fungovalo ako zabehnutý, presný, precízne vyrobený stroj. ... Tam, uprostred tých drôtov, sníva o precízne fungujúcom a usporiadanom svete, ktorý sa ponáša na vreckové hodinky so skleným zadným viečkom, kde plán nemožno ničím narušiť a kde všetci pacienti, ktorí nie sú vonku, zdisciplinovaní jej lúčom, sú chronici na vozíčkoch s hadičkami vedúcimi z každej nohavice rovno do kanála pod dlážkou.“ „Stisne tlačidlo a spustí to. Všetci sa zdisciplinujú: „Akútni: posadajte si na svoju stranu dennej izby a čakajte, kým vám prinesú karty a súpravy monopolov! Chronici: posadajte si na svoju stranu a vyčkajte na skladačky venované Červeným krížom! Ellis: choď na svoje miesto pri stene, vystri ruky, daj si natĺcť klince a ocikávaj si nohu! Pete: kývaj hlavou ako bábka! Scanlon: rozhýb pred sebou na stole hrčovité ruky, zostavuj neskutočnú bombu, ktorá vyhodí do povetria neskutočný svet! Harding: rozhovor sa a pritom kývaj v povetrí holubičími rukami, potom ich chyť pod pazuchy, lebo sa nepatrí, aby dospelý muž takto kýval peknými rukami! Sefelt: začni skuvíňať, že ťa bolia zuby a vypadávajú ti vlasy! Všetci: vdýchnuť... vydýchnuť...!“ V dokonalom súzvuku; všetky srdcia začnú biť rýchlosťou predpísanou na kartičkách s dennými príkazmi. Zvučí to ako správne nastavené valce. Ponáša sa to na svet z kreslených seriálov, kde sú postavy ploché, čierne obtiahnuté a mihajú sa akýmsi pochabým príbehom, ktorý by mohol byť veľmi smiešny, keby postavy v tomto seriáli neboli skutočné...“
