
Aj vás niekedy prekvapila vlastná skúsenosť, ktorá bola v rozpore s tým, čo sa všeobecne uznáva za správne? A uverili ste vlastnej skúsenosti, alebo ste presvedčili seba samých, že vaša skúsenosť nie je dostatočná a väčšina (či autorita) má určite pravdu, preto si radšej počkáte, kým sa časom vaše vnímanie zhodne s väčšinou?
Je možné, že nepatríte medzi ľudí, ktorí skúsenostiam dávajú hlavné slovo napriek tomu, že vaše skúsenosti formujú váš životný príbeh. Ja som typ človeka, pre ktorého bola vlastná skúsenosť vždy veľmi dôležitá. Mohol ma niekto presviedčať, že keď budem robiť takú a takú činnosť, bude to pre mňa „dobré", keď moja skúsenosť mi hovorila, že nechcem byť v tejto pozícii vraj „najlepšej" podľa nejakých „objektívnych" daností. Keď som sa zariadila podľa svojej skúsenosti, cítila som sa oveľa lepšie a tam niekde začala moja dôvera v moje skúsenosti.
Denne sme konfrontovaní s nejakou „pravdou", ktorá sa stavia proti našej skúsenosti. Najvypuklejší príklad vytiahnem z cirkvi. Skúsenosť ako taká nemala miesta kým nad všetkým stála nemenná „objektívna pravda" vychádzajúca zo „svätého textu". Nemyslím, žeby vtedy ľudia nereflektovali svoje životné situácie a nevideli rozpor medzi tým, čo im je podávané a tým ako to vnímajú sami, ale... možno nedozrel čas, alebo neboli dostatočne vzdelaní, aby si vyargumentovali svoju pozíciu. Reformácia priniesla obrad. Luther sa dostal do rozporu s oficiálnym cirkevným učením, pretože inak prežíval skutočnosť ako sa to od neho očakávalo, napríklad inak vnímal hriešnika a inak vnímal milosť Božiu. Toto je len maličký zlomok toho, čo nasledovalo a čo spustilo rad udalostí, ktoré viedli k vyhláseniu Luthera za kacíra, k vzniku nových cirkví a k prekladu Biblie do nemčiny, k vlne humanizmu, osvietenstva, k podpore vedy... a tak ďalej.
Za mnohými veľkými myšlienkovými systémami, hnutiami, „alternatívami" stojí skúsenosť, ktorá nekorešpondovala s „objektívnymi" (všeobecnými, nemennými, tradičnými) pravdami a nútila tak rozhodnúť sa: „poprieť seba", alebo pritakať svojej skúsenosti napriek väčšine a pokúsiť sa osloviť ďalších, či to necítia podobne. Po Lutherovi sa v cirkvi skúsenosti veľmi darí. Prišla vlna pietizmu a vytvorila celé hnutia v rámci tradičných cirkví, ktoré hlásali dôležitosť osobnej skúsenosti s Bohom. A túto skúsenosť sa snažili aj zobjektivizovať. Každý dobrý kresťan musí podľa nich prejsť "znovuzrodením", pre ktoré vznikli celé manuály.
Nakoniec dorazil aj liberalizmus so svojim dôrazom na subjektivizmus a spochybnil realitu akýchkoľvek „objektívnych" právd. Načo zareagovala neoortodoxia, ktorá vyhlásila skúsenosť za nedôveryhodnú a nepotrebnú, lebo všetko, čo je potrebné vedieť o ľudskej situácii je už známe zo zjaveného Božieho Slova (protestantizmus) a aj z tradície (katolicizmus). Napriek mnohým protestom sú všetky dogmy, nech sa javia akokoľvek abstraktné a neživotné založené na náboženskej skúsenosti. Problém je v tom, že tieto skúsenosti odzrkadľujú len mužské skúsenosti, skúsenosti židovskokresťanskej tradície, ale podávané sú ako všeobecná ľudská norma, ku ktorej sú všetky ďalšie skúsenosti porovnávané.
Teologičky, filozofky, spisovateľky s príchodom liberalizmu začali hovoriť o tom, že tradícia vynechala skúsenosť žien. Preto mnohé dogmy nezodpovedajú a neoslovujú minimálne polovicu ľudstva. Nešlo len o ženské skúsenosti, ale aj o skúsenosti menšín a národov (napr. juhoamerické národy a ich teológia oslobodenia), ktorých sme sa nepýtali na názory, ale ako dominantní vlastniči Právd sme automaticky servírovali normy podľa ktorých majú žiť.
Čo môže spôsobiť takáto jednostranná skúsenosť vydávaná za všeľudskú? Môže byť dobrým nástrojom moci. Zoberme si takú interpretáciu hriechu ako pýchy a sebapresadenia. Dnes už nie je dostatočná, pretože nemôže pomôcť ľuďom, ktorí majú tendenciu robiť sa menšími než sú, byť závislými, negovať svoje ja, nehľadať svoje sebaurčenie a sebadefiníciu. Preto ľudia, ktorí prežívajú skutočnosť inak ako už kodifikovaná skúsenosť apoštolov, Augustína, Tomáša Akvinského, či Luthera, túžia zmeniť neoslovujúce "pravdy". Chcú, aby zvesť bola živá a nebola nástrojom moci, preto pritakajú svojim skúsenostiam a dúfajú, že snáď dokážu rozhýbať aj tisíckami rokov nemenný myšlienkový svet dogiem.