Profánna prostitúcia existovala v zábavných podnikoch, hostincoch a nevestincoch. Profánna prostitútka mala zákaz cestovať a nosila odev, ktorý ju odlišoval od ostatných žien. V Ríme nosila tógu ako muži, v Grécku šaty s kvetinovým vzorom. Nesmela nosiť drahé látky, červené látky, šperky, topánky. Často mala zafarbené vlasy na červeno, či žlto, v Grécku dokonca na modro. Nesmela sa zúčastňovať spoločenských akcií a často nesmela chodiť cez deň ani po ulici. Nesmela tiež vstupovať do chrámu a zúčastňovať sa náboženských rituálov.
Grécky postoj k mimomanželskému pohlavnému styku treba chápať v dejinných a sociálnych súvislostiach. Homérskym časom sú predajné dievčatá a „domy radosti“ neznáme. Muži si „svoje chute“ ukájali s otrokyňami, ktoré boli najčastejšie vojnovou korisťou. S rastúcim blahobytom a obchodným stykom vzniká prostitútka ako stav s určitým postavením v spoločnosti. Už Solon (asi 6 stor. pred Kristom) hľadal zákonnú ochranu manželstva a spôsob kontroly „divokého“ sexu. Zakázal, aby dcéry, alebo sestry boli vydávané na prostitúciu. Dal postaviť verejné domy („bordely“), z ktorých výnosy šli na stavbu chrámu Afrodity a do štátnej pokladnice.
Veľký význam mal zákon „Reinigungsgesetz“ z roku 451, ktorý postavil ostré hranice medzi pôvodným obyvateľstvom a cudzincami a deťom zo zmiešaných manželstiev odoprel občianske práva. Toto právne stanovisko nútilo veľkú časť cudziniek hľadať si samostatne obživu. „Profesionálne priateľky“ sa stali od toho času bežnou súčasťou gréckej spoločnosti. V 5 stor. pred Kristom bolo v Korinte registrovaných 1 000 prostitútok na 30 000 obyvateľov.
Jednou z príčin prostitúcie v Grécku boli aj životné postoje ľudí, pre ktorých pohlavný styk bol niečím prirodzeným a potrebným ako jedlo a pitie. Mužom (aj ženatým) bol dovolený mimomanželský pohlavný styk, ak to nenaruší občianske manželstvo. Ochrana manželstva bola zabezpečená prirodzenou mravnosťou, zvykom a právom. Voľný styk bol nanajvýš pokarhaný - takže dovolený, ale na druhej strane bolo hanbou chodiť do verejných domov – „bordelov“. Táto ambivalencia je typická pre antiku a preto sa napr. Platón snažil riešiť túto rozštiepenosť kompromisom: pohlavný styk má byť dovolený, ak je robený skryto a nevzbudzuje pohoršenie.
V Grécku boli prostitútky delené na deiktridy, auletridy a hetéry. Deiktridy („výstavné dievčatá“) boli v hierarchii prostitútok najnižšie postavené. Často otrokyne, ktoré sa vystavovali v oknách nahé a lákali zákazníkov (kde sa hrabe Holandsko!). Práve na tieto ženy platili prísne nariadenia ako napr. nechodiť von pred súmrakom. Auletridy boli veľmi obľúbené, boli to tanečnice, komediantky a speváčky. Hetéry boli najvyššie postavené – tzv. spoločníčky. Boli to luxusné prostitútky, veľmi vzdelané ženy, ktoré v tej dobe ďaleko prevyšovali všetky ostatné ženy. Noc s hetérou bola oveľa drahšia ako s obyčajnou prostitútkou. Často vlastnili domy a boli veľmi bohaté. Objavovali sa aj v politickom živote a dominovali na spoločenských podujatiach. Keď Démosthenos prišiel za hetérou Lais a ona mu povedala cenu, s ktorou vôbec nerátal, povedal jej: „Nie som ochotný zaplatiť takú vysokú cenu za niečo, čím môže utrpieť moja povesť.“ Lais mu nato povedala: „Ja nie som ochotná predať sa lacnejšie. Lebo v takom prípade by utrpela moja povesť.“
Muži často hľadali pri hetérach to, čo pri svojich ženách čisto obmedzených na domácnosť a teda nevzdelaných, nenašli. Preto Aristoteles si prial vyššie vzdelanie gréckych žien, aby tak postavil hrádzu hetéram. Práve z tejto doby existujú doklady aj o mužskej prostitúcii.
Vrcholom rozvoja starovekej prostitúcie bolo obdobie Ríma. Rímske ženy boli o niečo slobodnejšie ako grécke – aj v manželstve, aj v sexe. Sexuálna voľnosť bola takmer neobmedzená a tak ubudli manželské zväzky. Cisár Augustus sa snažil tento stav zastaviť pokutami pre nevydaté ženy a odmenami pre niekoľkonásobné matky. Preto sa ženy dávali zapísať do štátneho registru prostituujúcich. Významnou ženou v Ríme bola Theodora, bývalá prostitútka a manželka cisára Justiniána, ktorá urobila prvú reformu prostitúcie: zakázala zamestnávať neplnoleté v nevestincoch a zariadila prostitútkam a otrokyniam ochranu pred násilím. Aj mužská prostitúcia bola v Ríme veľmi obľúbená a to hlavne športovci a atléti, ktorí zabávali cisárov (napr. Nera, či Caligulu).
Profánna prostitúcia kvitla, a preto sa s ňou začala spájať sexuálna prirodzenosť ženy. Podľa nej bola aj posudzovaná. Ženská zmyselnosť sa prestala spájať s darom božstva, či ho aspoň pripomínať (ako pri sakrálnej prostitúcii). Žena sa stala stelesnením zmyselnosti bez duchovného rozmeru – neskôr dokonca začal prevládať názor, že bola zvedená "temnými silami" vo svojej nemravnej prirodzenosti. Preto odteraz bude vždy viac Evou ako mocnou bohyňou...
