Podľa mňa má táto práca dva rozmery. Jedným rozmerom sú ciele združenia. Snažím sa podieľať na zachovaní ľudských práv a skvalitnení života ohrozených komunít ako napr. osôb pracujúcich v pouličnom sexbiznise a snažím sa poskytovať služby v rámci prístupu „harm reducation“ (znižovanie rizík). Verím, že ľudské práva sú neodňateľné, preto každý človek má právo na dôstojné zaobchádzanie, na poskytovanie minimálnych potrieb a napojenie do siete sociálnych služieb. Snažím sa byť kontaktnou osobou medzi majoritnou spoločnosťou a ľuďmi na okraji spoločnosti. Snažím sa im podať všetky potrebné informácie, ktoré by im mohli pomôcť pri sociálno-právnych otázkach, ale aj informácie o rizikách ich práce a ako ich môžu znížiť na minimum. Takisto sa snažíme medzi klientmi vytvoriť určitú "svojpomoc", aby si mohli mnohé problémy vyriešiť sami a poradiť si vo veciach, ktoré sú nám („ľuďom mimo“) mnohokrát úplne neznáme. Táto práca vychádza aj z presvedčenia, že každý človek má právo na prístup k informáciám a nízkoprahovým službám (samozrejme aj k iným službám).Druhý rozmer je prístup človeka k človeku. Aj z hľadiska etického by sa „ľudia mali uznávať ako rovnocenné bytosti a vážiť si seba navzájom; každý by mal mať na pamäti, že druhí ľudia majú potreby a záujmy rovnako ako aj my sami.“ Základná myšlienka takejto práce je teda rešpekt a akceptácia. Tento prístup neudivuje len ľudí „okoloidúcich“, teda širokú verejnosť, ale aj samotných klientov. Náš prístup ich k ničomu nenúti. Nemusia sa na nič hrať, nemusia nič predstierať. Zaoberáme sa každým rovnako bez ohľadu, či nám niečo o sebe povie, alebo nie. Rešpektujeme jeho anonymitu. Nehodnotíme! Ak sa chcú rozprávať, rozprávame sa, ak potrebujú pomôcť, pomáhame. Ak to nechcú, rešpektujeme ich voľbu. Snažím sa nestavať nad človeka s hotovými riešeniami, ktoré mu zaručene pomôžu, pretože iba on sám môže nájsť riešenie pre svoje životné situácie, v ktorých sa nachádza... Riešenia sú v každom z nás. Mnohokrát stačia vhodné otázky a človek si nájde to, čo hľadá. Ponúkam iba rôzne alternatívy, pre ktoré sa môže a nemusí rozhodnúť. Samotným klientom (prostitútkam/prostitútom) niekedy trvá, kým pochopia, že od nich nič nechceme (okrem tých, čo boli v zahraničí, a ktorí zažili oveľa vyšší štandard, aký poskytujeme my). Preto najčastejšia otázka je: Prečo to robíš? Máš dobre zaplatené? Neskôr sa vytvárajú vzťahy. Učia sa dôverovať a to je vždy veľký krok dopredu. Začínajú dôverovať ľuďom zvonku. Nečakám vďaku za svoje služby a moje „prešľapy“ často okomentujú, či skritizujú. Je to pochopiteľné, je to totiž vždy vzťah dvoch rovnocenných bytostí, kde je každý kritizovateľný a teda žiadna strana nie je v postavení „mecenáša“, ktorý dáva a čaká zato poslušnosť a vďačnosť. A to sa mi páči najviac. Pracujeme spolu s nimi, nie pre nich. V rozvíjaní tohto prístupu k ľuďom postupne padajú niektoré bariéry a poniektorí prestanú svoj životný príbeh prikrášľovať. (Aj keď svoje príbehy prikrášľujeme denne a všetci, bez ohľadu nato, či sa máme dobre, alebo zle; hovoríme len o tom, čo chceme, aby druhý o nás vedeli a to sa tiež treba naučiť akceptovať)... Keď pochopia, že nemusia bojovať s našimi predsudkami, ani získavať si našu pozornosť, dokážu vecne konštatovať, čo všetko prežili, bez vyumelkovaných „pádov“ a prehnanej sebaľútosti. Ich situáciu berieme ako skutočnosť ich života bez hodnotenia, pohoršovania... Nie je to redukcia citov, absencia prežívania, práve naopak. Empatia je prežívanie s konkrétnym človekom... Nie je ľahké udržať zásadu „rovnocennosti“, hlavne pri ľuďoch, ktorí sa sami postavia do role „obete“, či role „menejcenného človeka“. Prístup, ktorý som sa naučila, nie je niečo samozrejmé, čo jednoducho už viem. Celé pochopenie zložitosti životov predo mnou ma priviedol až k určitému vnímaniu týchto ľudí, ale aj do mnohých stereotypov, s ktorými musím vždy znova bojovať, aby som neskĺzla do role informátora, len utešovateľa, či pozorovateľa. Je to boj aj so svojim egom a so svojim presadzovaním sa, so svojim pohľadom na svet (pretože viem, že ten v danej chvíli naozaj nepomáha). Druhý človek často chce len vypočuť, či jednoducho mlčať a nie dostávať ponaučenia a rady ... a to je vždy ťažké odhadnúť.Každý chce mať optimálnu možnosť uskutočňovať slobodne zvolené ciele, záujmy a potreby. Nikto nechce, aby mu ciele boli vnucované. Všetky tieto myšlienky, ktoré sa snažím praktizovať, a ktoré otvárajú človeka človeku, už dávno predtým praktizoval Ježiš vo svojom prístupe k ľuďom . Zvláštne je, že som tieto Ježišove myšlienky našla až v profánnej praxi „na ulici medzi prostitútkami“. Ale keďže Duch vanie, kam chce, živé slová môžu prichádzať nielen od cnostných a strážcov Slova, ale aj z úst, z ktorých to najmenej čakáme...
