Ježiš Kristus má k zákonu v Starej zmluve veľký rešpekt. Neprišiel ho zrušiť, ale naplniť. On sám však neučil ako zákonodarca, aj keď mnoho pravidiel vyjadril v imperatívoch a požíval autoritu zákonodarcu. Nepredložil však žiadny vyčerpávajúci kódex pre morálny život. Zákon sa zaoberá konaním, správaním, Ježiš však skôr ukazuje na motívy a charakter, ktoré toto konanie inšpirujú.
Ježiš odsudzuje hlavne hriechy ducha, nie tela. Preto pre mnohých prekvapivo málo hovorí o nesprávnom sexuálnom správaní. Iba na dvoch miestach (Luk 7, 37nn; J 8, 3nn) sa Ježiš vyjadruje k neviestkam (?) resp. cudzoložniciam, aj to musel byť na ich „sexuálny hriech“ upozornený svojimi učeníkmi. Vzápätí nesúdi „hriešnice“, ale obráti pozornosť na zlé motívy žalobcov (učeníkov). Zdá sa, že pre Ježiša nebol problém prijať ľudí takých, akí sú, nemal problém s ich viditeľnými „prehreškami“, na ktoré poukazovali žalobcovia. Problém mal s ľuďmi, ktorí sa morálne stavali nad iných, ktorí si prisvojili právo súdiť a trestať „morálne hriechy“.
Preto tie najprísnejšie napomenutia si vyhradil pre zlé postoje srdca a mysle, ako je napríklad morálna slepota („Prečo bratovi vidíš v oku smietku a vo vlastnom oku nebadáš brvno?“), tvrdosť srdca, necitlivosť („A spýtal sa ich: Či je dovolené v sobotu robiť dobre alebo zle; zachrániť život alebo zabiť? A oni mlčali. Poobzeral si ich s hnevom a, zarmútený zatvrdilosťou ich srdca, povedal tomu človeku: Vystri ruku! I vystrel ruku, a bola mu zase zdravá.“), pýcha (výborné zobrazená v podobenstve O farizejovi a publikánovi: „A proti tým, ktorí sa spoliehali na seba, že sú spravodliví, a iných za nič nemali, povedal toto podobenstvo... Farizej si zastal a takto sa modlil v sebe: Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia, vydierači, nespravodliví, cudzoložníci alebo ako aj tento publikán...“) atď. Ježiš nikdy nepozerá, či je dotyčná osoba hodná lásky.
Kresťania radi kalkulujú s „hriešnosťou iných“. Stretla som mnoho evanjelizátorov, ktorí pomáhali len preto, aby sa svedectvo o tejto pomoci šírilo ďalej. Nikto by nepovedal, choď a nehovor o tom nikomu, ale práve naopak. Ak ti pomôžeme, budeš nás ďalej „propagovať“ - pomoc druhým ponúkaná takýmto spôsobom, je jedným z najhorších súčasných kresťanských kalkulov. Oplatí sa investovať čas do „hriešnikov“, lebo sami potom budú šíriť evanjelium. Ježiš bol proti takejto vykalkulovanej láske k blížnym. Láska predsa predstavuje vstupnú bránu do Jeho kráľovstva, kde nás „colníci a neviestky predchádzajú...“ (Mt 21,31).
Zatiaľ čo v Ježišovom zvestovaní sa otázka „porneia“ takmer vôbec nevyskytuje, od Pavlových listov je tento problém stále častejší. Pavol vychádzal už z iných predpokladov ako Ježiš. Grécke prostredie a antický synkretizmus vyžadoval, aby Pavol dával konkrétne návody pre kresťanov obrátených z pohanov a poukazoval na nezlučiteľnosť porneia („smilstvo“ v preklade ev. a. v.) a kráľovstva Božieho. V 1 Kor 5 kapitole Pavol píše: „Vôbec počuť, že je medzi vami smilstvo, a to také smilstvo, akého niet ani medzi pohanmi, totiž, aby niekto žil s manželkou otcovou....“ Hriech jednotlivca je hriechom celého zboru a teda všetci sú spoluvinní, ak sa budú iba prizerať. Pavol vyžaduje, aby kresťanské spoločenstvo vypudilo takéhoto hriešnika spomedzi seba.
Najviac používaný text ako argument proti cudzoložstvu a akýmkoľvek sexuálnym túžbam mimo manželstva je v 1 liste Korintským v 6 kapitole, kde Pavol zdôrazňuje, že naše telo viac nepatrí nám, ale je chrámom Ducha svätého a patrí Kristovi resp. Bohu, preto ako údy Kristove nemôžeme páchať smilstvo, lebo sme jedno telo s Kristom.
Pri čítaní týchto oddielov treba mať stále na pamäti, kedy, kde a komu adresoval Pavol tieto slová. Pavol ako budovateľ nových zborov medzi pohanmi sa snažil potlačiť rôzne „zvyky“ a „neduhy“, ktoré si „noví kresťania“ (bývalí pohania) „priniesli so sebou“ do kresťanského života. Pavol sa im snažil ukázať, že nie všetko, čo je dovolené, je aj prospešné. Snažil sa ukázať, že niektoré veci netreba tolerovať, ak sú príčinou nesvárov, hádok, nepokojov, nenávisti, pretože je to v protiklade k tomu, čo Ježiš Kristus učil a hlásal a čo od nás ako jeho nasledovníkov očakáva. Preto si nemôžeme ďalej hovieť v „starom živote“, ale zrodiť sa do „nového“. Iste, Pavol vedel, že musí zmeniť predovšetkým myslenie a že staré stereotypy (medzi ktoré patrilo aj smilstvo), ktoré im doteraz nikto nevyčítal, sa nebudú dať len tak ľahko odstrániť... ale o tom je celé úsilie Pavlovo a o tom je aj jeho určitá nekompromisnosť..
