Všetci respondenti sa sťažujú na nedostatok finančných prostriedkoch, na nátlakový dravý životný štýl v Bratislave, na ťažké pretĺkanie sa bežnými problémami. Ale aby som to vyvážila, mladé rodinky sa vedia tešiť zo svojich detí, ktoré im dodávajú potrebnú silu a energiu na popasovanie sa s problémami. Dôchodcovia sa vytešujú z voľného času, ktorí si relatívne zariadia ako chcú... A študenti - tak tí sa snáď tešia z mimoškolských aktivít, internátneho života, dostatkom času a relatívnej slobody...
Všetky tri skupiny majú jedno spoločné: vedia vyžiť z veľmi nízkeho rozpočtu. Mladé rodiny zaťažené hypotékami na byty a ďalším hladným krkom, bez jedného plnohodnotného príjmu rodiča (lebo „materská" sa nedá rátať ako plat...) majú respektíve nemajú po odrátaní nevyhnutných výdavkoch ani na slanú vodu ako sa zvykne hovoriť. Zostane im okolo 5 tisíc korún.
Dôchodcovia zo svojich 7-8 tisícových penzií samozrejme rovnako nemôžu vyskakovať a sú radi, keď sú ešte dvaja, aby mohli dôstojnejšie žiť, nech už to znie akokoľvek morbídne. Tiež im po odrátaní zostane maximálne 3 tisíc korún, ak do toho samozrejme nevstúpia nepredpokladané výdavky. Pri oboch skupinách ľudí sme sa o šetrení nemohli vôbec baviť. Nebolo o čom.
A študenti? Nevyhnutne potrebujú zaplatiť internát, dopravu a stravu, prípadne nejaké pomôcky, skriptá a knihy do školy a to im vychádza na 5 tisíc mesačne. Obdivuhodne a flexibilne s pomocou brigád vedia vyžiť z tisícky na týždeň, ktorú zväčša minú na jedlo a nejakú tú zábavu. Kde sú tie časy, keď som dokázala vyžiť z takejto sumy? Ani sa mi nechce veriť, že to bolo tak málo a ešte mi to prišlo, že som na tom s peniazmi nebola nikdy lepšie.
Vraví sa, že so zvýšenými príjmami rastie aj životný štandard a preto lepšie zarábajúci ľudia nepociťujú dostatok, aby si mohli povedať, stačí nám - viac nepotrebujeme. Neverila som, že sa môže zmeniť vedomie človeka a prechádzať pozvoľna do zabudnutia ako sme niekedy dokázali vyžiť s tisíckou na týždeň. Zvýšili sa platy (teraz celkom populárna a nič nehovoriaca štatistika), ale zvýšili sa aj podnájmy, hypotéky, nároky na stravu a aj voľnočasové aktivity začali mať iný ráz ako posedenie v študentskej krčme pri pive (i keď toto má svoje čaro v každom veku). Napriek tomu to nijako neospravedlňuje, že ľudia v mojom veku (okolo 30) sa tak ťažko vzdávajú pohodlia, ktorí si vybudovali a relatívne dobré platy im nestačia na to, aby sa odhodlali a založili si rodiny, splodili potomkov a začali žiť starosťami rodičov. Ak ich k tomu neprikvačí Boh, osud, či iné "nešťastie", tak váhanie sa nezlomí ani pod tlakom starostlivým rodín, či iných "dobrých" ľudí mysliacich na naše stále sa znižujúce reprodukčné schopnosti. Niežeby nechceli, len... je tu aj iný tlak... Tlak konzumu, ktorí núti, aby sme sa obklopovali vždy novými a ako inak zaručene nevyhnutnými vecami. A samozrejme v Bratislave zvlášť tlak rýchlozbohatlíkov v našom veku, či dravo zarabajúcich tridsiatnikov s milionovými bytmi bez hypoték a drahými autami, ktorí s bohorovným nadhľadom nevedia pochopiť všetkých ostatných, prečo sa im nedarí rovnako ako im.
To všetko a ešte omnoho viac (v každom osobitne) spôsobuje, že časť mojej generácie (a trúfnem napísať väčšia časť) akoby zastala na pol ceste... v nedokončenej reportáži...
