Mnohí ľudia by najradšej spojili vznik prostitúcie so zrodom modernej spoločnosti, keď nastala invázia Európanov na novoobjavené kontinenty. Mnohí odborníci dokonca tvrdia, že prostitúcia sa rozmohla v konečnom dôsledku s misionármi a kolonizátormi, ktorí súčasne s otroctvom, alkoholizmom a čistiacou genocídou priviedli na svet prostitúciu na celej zemeguli... To by samozrejme popieralo známu myšlienku, že prostitúcia je najstaršie remeslo.
Osobne si myslím, že určitý typ prostitúcie mohol vzniknúť aj takýmto spôsobom, ale je nám jasné, že korene prostitúcie sú hlboko v minulosti.
V starovekých matriarchálnych spoločnostiach hrala príroda a plodnosť v živote človeka ústrednú úlohu. Sexualita bola prirodzenou a neoddeliteľnou súčasťou náboženského zmýšľania. Práve tam niekde by sme mali hľadať pôvod sakrálnej, kultickej, či posvätnej prostitúcie. Aj keď mnohým tieto dve slová znejú ako protiklady a ich spojenie možno niekoho aj pohoršuje, v dobách, keď kresťanstvo nebolo hlavným náboženstvom, keď ešte nedošlo k oddeleniu „hriešneho tela“ od duše, bolo telo a jeho potreby celkom prirodzené a všetko, čo bolo prirodzené, bolo aj posvätné, vrátane sexu.
O pôvode posvätnej prostitúcie boli vyslovené rôzne dohady. Možno vznikla podobne ako mnohé iné zvyky, jednoducho zo spoločenskej potreby. Boli to totiž predovšetkým ženy, ktoré robili podradné práce na posvätných miestach a časom – spojené denne s posvätnými vecami – samé získali istú posvätnosť. Pretože boli slobodné, začali ich vyhľadávať muži; následkom toho rástla ich náboženská moc. Predpokladalo sa, že sú v úzkom kontakte s bohmi. Boli dokonca často považované za manželky mužského božstva a ako také boli oprávnené interpretovať jeho vôľu, či udeľovať požehnanie, alebo naopak kliatbu.
Iné hypotézy hovoria, že sú pozostatkom primitívnych rituálov. V niektorých kmeňoch bolo zvykom, že mladé dievčatá privádzali do stavu žien (medzi plnoprávnych členov kmeňa) defloráciou, ktorú previedol vybraný muž v iniciačnom obrade. Neskôr bolo panenstvo ponúkané kmeňovému bohu, aby sa tak zaistila priazeň božstva.
Takéto pozostatky iniciačným rituálov vidíme aj u nás v stredovekej Európe (J. Nižňanský, Právo prvej noci), ktoré mali zabezpečiť priazeň pána panstva - feudála, od ktorého závisel život jeho poddaných. Pán si mohol uplatniť jus primae noctis s novomanželkou. Mohol sa tohto práva za poplatok vzdať, ale mohol na ňom aj trvať. A tak musela panna najprv „patriť“ svojmu feudálovi, až tak svojmu manželovi.
Možno málokto vie, že veľkonočné zajačiky sú takisto symbolom plodnosti a pochádzajú z dávnych dôb, keď mala bohyňa plodnosti „Obstara“ podobu zajaca a menila sa v krásnu ženu. Jej sviatkom bol sviatok jari ako symbol plodnosti.
Iní autori zase vidia začiatok sakrálnej prostitúcie v kulte Veľkej Matky, či Matky Zeme. S touto Veľkou bohyňou bol spojený syn-milenec, manžel, hoci v podradnej pozícii. Verilo sa, že spojenie bohyne s manželom zaisťuje plodnosť zeme, zvierat i detí a napodobňovanie tejto bohyne ženami zaisťuje rovnaké požehnanie.
V kultickej, či posvätnej prostitúcii treba rozlišovať medzi jednorázovou a stálou obetou tela.
Prvá bola viac rozšírená v obyčajoch perzských krajín a bola zasvätením dcér, aby nevyšli na hanbu. Aj babylonské dievčatá pred manželstvom prešli chrámovou iniciáciou a obetovali svoje panenstvo. Cudzinec, ktorý bol chápaný ako vyslanec bohov, prišiel a hodil mince do lona ženy, ktorú si vybral. Povedal: „Nech ťa bohyňa Mylitta učiní šťastnou.“ Neplatil za ženu, ale odmeňoval bohyňu za to, že mu umožnila zúčastniť sa obetného rituálu. Žena sa po tomto „obrade“ vrátila domov, aby sa pripravila na svadbu. Teraz už bola požehnaná. Celý akt nebol ponížením ženy, ale naopak – bolo cťou zúčastniť sa takéhoto rituálu.
Išlo dokonca o takú poctu, že v niektorých krajinách mohli takéto postavenie dosiahnuť len najurodzenejšie. Žena veľkňaza v Thébach bola „vrchnou konkubínou“ a kráľovná, či princezná bola „ženou boha“. Mohla mať styk, s kým si len zažiadala a jej posteľ bola umiestnená vo vnútornej svätyni zikkuratu.
Trvalá posvätná prostitúcia bola činnosťou kňažiek a ich mzda pripadla chrámu ako dar bohyne. Tento druh prostitúcie bol rozšírený predovšetkým v predaziatských kultoch a uctievaní Matky, ale tiež v Sýrii a Egypte.
V Egypte boli ako bohyne plodnosti uctievané Hathór a Bastet. Sú často zobrazované nahé a obklopené tancujúcimi ženami. Počas veľkých slávnosti prichádzali chrámové „otrokyne“ v hojnom množstve do chrámu a po skončení rituálu sa vracali k svojmu bežnému spôsobu života. Niektoré však, čo nechceli vstúpiť do manželstva a nechceli viesť život v cudnosti, zostávali natrvalo v chráme.
Kanaánske kulty (Baal, Ištar – Mezopotámia, Innan – Sumer, Ašér – Izrael) prenikli aj do izraelského náboženstva.
Babylonské náboženstvo bolo neustále sa meniacou a na seba vplývajúcou zmesou prvkov nesemitských Sumerov a semitských Akkadov. Ištarin kult prenikol ďaleko za hranice Mezopotámie. Prorok Jeremiáš bojoval proti tomuto kultu, lebo Izraelčania ju uctievali ako Kráľovnú nebies. Pre staroveký svet bola podobnou ochrankyňou a dôverníčkou a bola podobne mocná ako dnes v kresťanstve Panna Mária.
Tento ženský prvok, podľa M. Balabána v knihe Gilgameš, prenikol aj do biblickej Piesni piesní, „ktorá by nemohla byť bez ištarských a tammuzovských podkladov, osvetlenia a inšpirácie „zostavená“ “.
Za zmienku stojí aj neviestka v Epose o Gilgamešovi. Je to pravdepodobne kňažka, alebo posvätná prostitútka a nie kurtizána, či profánna prostitútka. Neviestka v epose má za úlohu poľudštiť Enkidua. Enkidu je divý muž, ktorý behá po horách a živí sa trávou. Neviestka, ktorá sex chápe ako magický akt, mu okrem milovania musí ukázať aj ľudskú múdrosť a „presvedčiť ho o výhodách civilizovaného života“. Práve pri kňažkách nebolo nič divné na ich učiteľskom poslaní, pretože chrámy boli centrami vzdelanosti. Stala sa jeho sprievodkyňou po svete ľudí a ukázala mu, čo znamená byť človekom. Symbolicky povedané „neviestka je tá, ktorá prevádza človeka z krajiny detstva do sveta dospelosti“. Bohyne – posvätné prostitútky okrem sexuálnej rozkoše premieňajú surové zvieracie pudy na lásku a milovanie. V tomto zmysle píše aj Hésiodos, že „zmyselná mágia posvätných neviestok zjemňovala správanie mužov“.
Na gréckom území bola prostitúcia vo všeobecnosti odmietnutá. Iba v Korinte a Aténach sa našiel prienik týchto kultov. Bolo to pravdepodobne následkom obchodných vzťahov týchto miest s Orientom. Predovšetkým v Korinte bol chrám Afrodity preslávený tisícami kňažiek. Bola to kategória vestálok, ktoré sa stali „nevestami“ v rituálnych svadbách s bohom. Slúžili potom bohyni Grécka a Ríma, Hestii, či Veste. Starali sa o posvätné ohnisko, ktoré symbolizovalo ženský stred vesmíru – omfalos – kameň v strede chrámu a sveta. Niekedy sa ženy dostali k chrámovej prostitúcii aj ako zajatkyne víťaznej krajiny nad inou, kde ich doviedli do chrámu, aby slúžili bohu.
Mnohým z nich sa dostalo isté vzdelanie a spoločenské postavenie. Chammurapiho zákonník upravuje práva a dobré meno posvätnej prostitútky legislatívne. Boli chránené pred urážkou na cti, rovnako ako jej deti a to rovnakým zákonom, ktorý chránil aj vydaté ženy. Takisto mohla dediť majetok po svojom otcovi, mať príjmy z pozemkov, ktoré obrábali jej bratia. Mohla ich aj predať. Na tú dobu išlo o neobvyklé práva pre takéto ženy a v mnohom boli právne rovné mužom.
