Sakrálne prostitútky neboli v živote starozmluvného ľudu ničím výnimočným. Stará zmluva pozná bežné prostitútky (zōnôt) aj chrámové, čiže sakrálne, kultické (qedēšôt a qedēšîm).
V Genesis (38kap) sa stretávame s Támar, o ktorej sa píše ako o neviestke i ako chrámovej prostitútke. Sadla si pred bránu a zahalila si tvár ako to robili neviestky tej doby, aby tak zviedla svojho svokra Júdu. „Ona si vyzliekla vdovské šaty, zakryla sa závojom a zahalila sa; potom si sadla pred bránu Énajimu, ktorý je pri ceste do Timny, lebo videla, že Šélá dospel, a predsa mu ju nedávali za ženu. Keď ju Júda videl, pokladal ju za neviestku, lebo si zahalila tvár. Zabočil k nej na cestu a povedal jej: Dovoľ, prosím, aby som vošiel k tebe. Nevedel totiž, že je to jeho nevesta. Ona mu povedala: Čo mi dáš, ak vojdeš ku mne? A on odpovedal: Pošlem ti kozľa zo stáda. Ona povedala: Daj mi teda záloh, dokiaľ nepošleš. On povedal: Aký záloh ti mám dať? Ona odpovedala: Tvoj pečatný prsteň, tvoju šnúru a palicu, čo máš v ruke. Dal jej to, vošiel k nej a ona počala od neho. Potom vstala a odišla; zložila si závoj a obliekla si svoje vdovské šaty. Júda však poslal kozľa po svojom priateľovi Adullámcovi s tým, aby vyzdvihol záloh od onej ženy; ale nenašiel ju. Pýtal sa mužov onoho miesta: Kde je tá sakrálna neviestka z cesty pri Énajime? Tí mu však odvetili: Tu nebola nijaká sakrálna neviestka.“
V knihe Jozuu čítame o neviestke Rachab, ktorá zachránila izraelských vyzvedačov vo svojom dome a novozmluvné spisy jej za tento čin pripísali zásluhu, ktorá ju očisťuje od hriechov a teda je príčinou jej záchrany (viď v Žid 11,31; Jk 2,25). Dokonca sa dostala do Ježišovho rodokmeňa (Mt 1,5).
V Deuteronomium (23kap) stretávame aj rituálneho prostitúta. „Nebude sakrálnej neviestky spomedzi dcér izraelských, ani nebude sakrálneho smilníka spomedzi izraelských synov. Nevnášaj mzdu neviestky ani zárobok smilníka do domu Hospodina, tvojho Boha, na splnenie akéhokoľvek sľubu, lebo oboje je ohavnosťou pred Hospodinom, tvojím Bohom.“
V dobe Rechabeáma (1Kr 14) bolo kultické smilstvo veľmi rozšírené: „V krajine boli aj zasvätenci smilného modlárstva. Páchali ohavnosti ako všetky národy, ktoré Hospodin zapudil spred Izraela.“
Králi Ásá, Jóšáfát, Joziáš bojovali proti kultickej prostitúcii všetkými prostriedkami. Hlavným motívom ich boja proti kultickej prostitúcii bolo uctievanie iných bohov. Práve úsilie ich bojov naznačuje, že Izraelčania nemali problém s preberaním náboženských prvkov a rituálov od cudzích národov. Preto v SZ nájdeme aj kráľov, ktorým sa pohanské kulty pozdávali, a ktorí nemali problém slúžiť Baalovi a robiť to, „čo je zlé v očiach Hospodinových“. Následkom čoho sa prostitúcia stala prirodzenou súčasťou ich života. V knihe Sudcov (11kap) čítame, že Jefte je synom neviestky („Gileádovec Jefte bol udatným hrdinom. Bol synom neviestky.“). Samson, Boží zasvätenec, ktorý mal vyslobodiť Izrael z rúk Filištíncov, spoznal pri návšteve Gázy neviestku a vošiel k nej. Aj slávny Šalamúnov súd, kde sa dve ženy prú o dieťa ukazuje na spor v nevestinci („Vtedy prišli ku kráľovi dve neviestky a postavili sa pred neho.“).
Výraz „porné“, „porneia“ je novozmluvné označenie pre prostitútku a činnosť, ktorú vykonáva. Je to výraz odvodený od slova „predávať“, ktoré má svoj pôvod niekde pri otrokoch a otrokyniach. Prostitútky boli kúpené/predané otrokyne. „Porneia“ v samotnom Grécku znamenala smilstvo, cudzoložstvo, necudnosť. V rozprávaní o znásilnení Díny sa bratia postavili na ochranu a pomstili tento „hanebný čin“. Nepáčilo sa im, že s ich sestrou – pannou zaobchádzali ako s „porné“ (Gn 34,31: „Oni však odpovedali: Vari mal s našou sestrou zaobchodiť ako s neviestkou?“). To, že bola prostitúcia akceptovaná, nevylučovalo, že pre mnohých bola opovrhnutiahodná.
Za povšimnutie stojí, že výraz „porné“ sa používal iba o ženách. Mimomanželský styk muža nespadal pod tento pojem a nebol ani zakazovaný, len nesmel siahnuť na manželku blížneho. Toto významné diferencovanie je pravdepodobne zakotvené v patriarchálnom chápaní celej Starej zmluvy a v izraelskom vyznaní a náboženstve.
Vplyv kanaánsko-matriarchálneho náboženstva so svojím náboženským výkladom o neohraničenom pohlavnom odovzdávaní nenechal nedotknuté ani prísne mravy v Izraeli. Preto ďalšími vášnivými bojovníkmi proti kultickej prostitúcii v SZ sú proroci. Na výšinách bolo vidieť profánnu aj sakrálnu prostitúciu. Prorok Ámos píše: „Dychtia po tom, aby prach zeme bol na hlave bedárov, a cestu úbožiakov krivia. Syn i otec chodia k tej istej dievke, takže znesväcujú moje meno.“ Prorok Jeremiáš tiež chápe odklonenie sa od Jahveho ako hriech cudzoložstva: „Ako ti môžem odpustiť? Tvoji synovia ma opustili a prisahali na tých, čo nie sú bohmi. Keď som ich sýtil, páchali cudzoložstvo, schádzali sa v dome neviestky.“
Prorok Ozeáš uviedol do náboženského života nový prvok. Bol to „obraz“ o manželskom zväzku medzi Bohom a jeho ľudom. Správanie žien ako smilníc sa odteraz stalo „obrazom“ nevery Izraela proti svojmu Bohu, ktorý si ho vyvolil. „Na končiaroch vrchov obetujú a kadia na pohorkoch, pod dubom, lindou a cérom, lebo ich tieň je príjemný. Preto smilnia vaše dcéry a vaše nevesty cudzoložia. Ale nepotrescem vaše dcéry za to, že smilnia a vaše nevesty za to, že cudzoložia, lebo sami kňazi chodia stranou s neviestkami a obetujú s kultickými neviestkami. A nerozumný ľud padne.“ Ozeášovi Boh dokonca prikázal, aby si vzal za manželku neviestku Gomeru, a tak symbolicky zobrazil nevernosť Izraela („Choď, vezmi si smilnú ženu a deti zo smilstva; lebo krajina sa smilne odvracia od Hospodina“). Aj prorok Jeremiáš je za nekompromisné zbúranie praktikovania sakrálnej prostitúcie, ktoré našiel v kanaánskom kulte. Prorok Izaiáš zase prirovnáva kedysi spravodlivé a verné mesto Jeruzalem k neviestke.
Takýto silný protiútok na kultické rituály v iných náboženstvách a prirodzené vymedzenie hraníc od ostatných národov smeroval k nezvratnému zániku posvätnej prostitúcie. Postupne zanikala myšlienka, že túžba a sexuálna odozva je požehnaním božstva a začala prenikať nová, že sexuálna vášeň je ohrozujúca sila.
