Miguel de Unamuno: Tragický pocit života v ľuďoch a národoch - alebo moje (Ne)tradičné myšlienky v celkom (ne)tragických časoch Človek túži byť bez ohraničenia, túži byť inými, rozšíriť sa v neohraničenom priestore, byť bez obmedzení, chápať iných ako seba, predĺžiť sa v nenaplnenom čase. Táto túžba zaznieva vo všetkých svetových náboženstvách. Poznáme ju v hinduistickej extáze aj v buddhistickej nirváne a tieto splynutia s večnosťou resp. uvedomenie si – ja som večnosť je výstižnejšie vyjadrenie tejto túžby ako kresťanské spasenie. Večnosť! „Smäd po večnosti je to, čo sa medzi ľuďmi nazýva láskou; a ak niekto miluje iného, je to preto, že sa v ňom chce zvečniť. Čo nie je večné, nie je skutočné. … Márnosť a pominuteľnosť sveta a láska sú dva tóny, ktoré nemôžu znieť jeden bez druhého. Pocit márnosti a pominuteľnosti tohto sveta nás privádza k láske, lebo iba ona môže zvíťaziť nad márnosťou a pominuteľnosťou, iba ona napĺňa a zvečňuje život. Aspoň zdanlivo, keď už nie v skutočnosti. A láska, najmä ak bojuje proti osudu, privádza nás k pocitu márnosti tohto sveta plného zdania a otvára nám výhľad do sveta iného, kde je osud prekonaný a jediným zákonom je sloboda.“
Každý z nás sa snaží o večnosť po svojom. Umelci, ktorí tvrdia, že im nejde o slávu, že píšu pre svoje potešenie a podpíšu sa pod svoje dielo, či verejne ho vystavujú, klamú. Ich túžbou je zanechať niečo po sebe, o čom sa bude dlho hovoriť a spomínať. Všetci sa snažíme odlíšiť sa od ostatných. Byť originálnym! V práci, vo vzťahu, v obliekaní, v čítaní kníh, v stretávaní tých správnych ľudí… Učitelia nás učia, aby sme vo svojich prácach prichádzali s originálnymi myšlienkami a vedecká práca ma najväčšiu hodnotu, ak prinesie niečo nové… je to svätá povinnosť každého, kto chce v spoločnosti niečo znamenať. A my chceme niečo znamenať! Preto bojujeme s mŕtvymi, čo zatieňujú nás živých… Žiarlime na géniov minulosti a na ich mená, ktoré sa stali akýmisi míľnikmi v histórii, čo vyčnievajú nad mnohými, aj nad nami… preto žiaci kritizujú svojich učiteľov, búrajú ikony, aby vytvorili vlastnú ikonu. „Aká to strašná túžba, aby naša pamiatka prežila napriek zabúdaniu ostatných. Z toho sa rodí závisť… Závisť je tisíckrát strašnejšia ako hlad, lebo je to duchovný hlad.“ Aby sme sami seba pokladali za niečo vyššie, musia nás za takých pokladať ostatní; Už Rousseau povedal v Emilovi: „Aj keby filozofi vedeli nájsť pravdu, kto z nich by sa o ňu skutočne zaujímal? Každý vie, že jeho systém nemá pevnejší základ ako ostatné, a jednako ho obhajuje, lebo je jeho. Niet medzi nimi ani jedného, čo by po rozoznaní pravdy od lži nedal prednosť lži, ktorú sám našiel, pred pravdou, ktorú objavil niekto iný. Kde je filozof, čo by pre svoju slávu neoklamal ľudský rod? Kde sa nájde taký, čo by si v tajnom kútiku srdca neželal vyniknúť? Či mu nejde iba o to, aby sa povzniesol nad prostý dav a zanietil slávu svojich konkurentov? Hlavné je myslieť inak ako ostatní. Medzi veriacimi je ateista, medzi ateistami by bol veriaci.“ Unamuno hovorí, že nejde o pýchu, ale o strach pred ničotou. „Chceme byť všetkým, lebo v tom vidíme jedinú záchranu, aby sme sa nestali ničím. Chceme zachrániť aspoň svoju pamiatku. Ako dlho sa uchová? Najviac dovtedy, dokedy sa uchová ľudský rod. A čo keby sme zachránili svoju pamiatku v Bohu?“ Zachránime tak naše meno v knihe večnosti. Pán Unam
uno nezaprie v sebe mystika, antiracionalistu, človeka, ktorý svoju veľkú vieru nedovoľuje ovládať rozumom. Rozum si váži, ale len tam, kde je podľa neho na mieste a to vo vede. Protestantizmus chápe ako reprezentanta rozumu a katolicizmus ako zástancu iracionality, viery bez rozumu. Aj keď nie je možné vidieť toto tvrdenie čiernobielo, pretože poznáme scholastiku v katolicizme i mystiku v protestantizme. V konečnom dôsledku sú tu načrtnuté tendencie oboch prúdov kresťanstva. Lebo čo urobila scholastika so svojimi veriacimi? Vyčlenila ich na okraj svojich špekulácii, pretože ich metafyzické "mudrovanie o Bohu" bolo tak vzdialené bežnému človeku v praktickom živote, že „ľudová viera“ sa ešte viac upla k iracionalite. Zase na druhej strane dodnes je snaha vysvetliť všetky zázraky rozumovo a doložiť ich vedecky, dodnes je snaha vysvetliť zázraky Ježišove v protestantizme existenciálne, teda rozumovo, prenesene, symbolicky... Prečo má problém človek ponechať seba samého v iracionalite? Prečo má problém nechať veci viery na vieru a nesnažiť sa uchopiť ich rozumom, vysvetliť ich a dokázať... ? Boli by sme smiešni? Lebo by nás neprijali všetci tí sčítaní intelektuáli? Nepôsobili by sme dostatočne vzdelane? Neuznala by nás veda? Nechceme byť ako Don Quijote! Na tom sa predsa smejeme. Prečo potom chceme byť ako Ježiš, ako Kristus? Veď medzi ním a Donom Quijotom nie je žiadny rozdiel! Ak sa náš pohľad na Krista zmenil, ak sme schopný akceptovať ho, tak len preto, lebo sme ho urobili prijateľným aj pre vedu, aj pre rozum... Ale čo zostalo z takého Krista?
Nedôslednosť v rozumovom dokazovaní náboženstva dokazuje aj zamyslenie sa nad neomylnosťou pápeža (píše Unamuno). Prečo by mala vzbudzovať pohoršenie neomylnosť jedného človeka, keď veríme v neomylnosť knihy? Viera v neomylnosť knihy - Biblie ako výtvor spoločnosti, cirkvi nie je o nič viac doložená ako neomylnosť pápeža. Viera je tá, ktorá verí, že jedno aj druhé je vedené priamo Bohom a teda zárukou duchovnej neomylnosti! Ktorá z týchto vier je racionálnejšia? Katolicizmus pochopil hneď v úvode, že kresťanstvo je protiracionálne. Tertuliánov výrok - „verím, lebo je to absurdné“ - je na míle vzdialený neskorším výrokom napr. Pascalovmu: „treba zhlúpnuť“ Ale najväčšie nebezpečenstvo pre vieru je to, že chceme veriť rozumom, a nie životom. Viera v nesmrteľnosť je iracionálna. Ale viera, život a rozum sú jednako len na seba odkázané. Iracionálne chce byť zracionalizované, ale ich zbližovanie je boj. Zbližovať sa dá aj v boji. Iracionálne kresťanstvo so svojím šialenstvom kríža a vierou vo vzkriesenie z mŕtvych zachránila helénska racionalistická kultúra a ju zase kresťanstvo. Práve preto, že stoja proti sebe, filozofia a náboženstvo, sú na sebe závislé. A z tejto zrážky sa rodí neistota. Tá nás sprevádza stále. Čo ak áno, čo ak nie?
Láska je dieťa klamu a matka sklamania; láska je útecha v bezútešnosti, jediný liek proti smrti, lebo je jej sestrou. Láska zosobňuje všetko, čo miluje. Vie sa zamilovať do myšlienky, len ak si ju zosobní. A keď láska je veľká a živá, začne milovať všetko, potom všetko zosobní a zistí, že aj celý Vesmír je Osoba, ktorá má Vedomie a to tiež trpí a súcíti... Len cez bolesť človek dôjde k sebauvedomeniu, k vedomiu, že je, lebo iba vtedy cíti svoje hranice; vedieť a cítiť, pokiaľ som, značí aj vedieť, kde prestávam byť, odkiaľ už nie som. „A ako má človek vedieť, že jestvuje, ak netrpí ani málo, ani veľmi? Ako inak má vstúpiť do seba, ako má dosiahnuť reflexívne vedomie, ak nie na základe bolesti? V rozkoši zabúda človek na seba samého, zabúda, že je, stáva sa iným, cudzím, odcudzuje sa. Len v bolesti sa stáva samým sebou, vstupuje do seba, začína byť.“Láska sa podľa Unamuna rozdáva, odovzdáva, chce pretrvávať, rozmnožovať sa, ale pretrvávať značí umierať. Možnože láska je akési predčasné vychutnanie si smrti. Spájame sa s iným, aby sme sa odpútali od seba; najtesnejšie objatie je v skutočnosti najhlbším rozdelením. Boha ctíme len vtedy, ak ním žijeme. Túžime dať Vesmíru vedomie, lebo len ak má nejakú ľudskú a osobnú účelnosť, pre nás naozaj je. Práve táto dravá túžba nás doviedla k chceniu, aby Boh bol, čiže k stvoreniu Boha. „Áno, obohacujem Boha, lebo kým som nejestvoval, nemyslel On na mňa ako na jestvujúceho; som len o jedného viacej, hoci aj o jedného viacej medzi inými nesčíselnými, a pretože som skutočne žil, trpel a miloval, ostávam v jeho náručí. ... Lebo veriť v Boha značí v istom zmysle ho stvoriť, hoci On nás stvoril už predtým. On to je, čo sám seba v nás ustavične tvorí.“ Rozum nám vyjadruje Boha metafyzickými pojmami, ktoré nám nič nehovoria. Chceme jeho meno, a tým menom je láska. Veriť v Boha nás nenabáda rozumová potreba, ale životná úzkosť. Veriť preto znamená pociťovať jeho neprítomnosť ako prázdnotu, chcieť, aby bol Boh. Žiť s touto túžbou, správať sa ako keby bol, urobiť z nej vnútornú vzpruhu pre naše konanie.
Unamuno vzdáva hold kresťanstvu práve v tom, že ono ako jediné náboženstvo vyjadrilo najlepšie odvekú túžbu človeka byť stvorený celý, s telom i dušou. Nechceme stratiť zo seba ani kúsok, neuspokojí nás „vedecká“ myšlienka preskupovania energií, nič sa nestratí, všetko sa iba presúva, mení... Tak ako na začiatku musí umelec priznať, že mu ide o seba, tak aj v náboženstve musí poctivo prehlásiť: Ja chcem zostať aj po smrti celý, nie ako energia, nie ako nesmrteľná duša, nie ako duch... chcem žiť bez obmedzenia, ale so všetkým, čo som mal aj na zemi. Prečo vlastne tragickosť? Lebo iba Vzkriesený si je vedomý svojej smiešnosti, neverí, že jeho náuky zvíťazia na tomto svete, lebo nie sú z tohto sveta. A keby ho chceli urobiť kráľom, utiekol by pred týmto titulom rozumu. Kráľovský titul zostáva na kríži.
