Predtým ako si dala svoju zvyčajnú dávku heroínu, mala 24-hodinovú krízu. A ako keď človek umiera od hladu a potom mu dajú množstvo jedla, nezvládne to a pravdepodobne mu bude zle z prejedenia, tak aj ona šup do seba gram heroínu, niekoľko „roháčov“ (rohypnol), len nech potlačí bolesť a bolo to tu. Bolesť ešte väčšia a žiadny stav eufórie. No aj keď to nebol asi najlepší príklad, mechanizmus dopytu a „prestrelu“ je podobný. Chceli sme jej okamžite zavolať sanitku, ale trvalo nám dlhšiu chvíľu, kým sme ju prehovorili. Nechcela ísť do nemocnice, ale ani my sme sa nemohli pozerať ako ju trasie, ako ledva udrží pohár s čajom a pritom lamentujúc, že jej rozhodí hlavu a že tie bolesti sa nedajú vydržať a bolo by lepšie keby zomrela, len nech netrpí. Snažila som sa udržať jej pozornosť, kládla som jej donekonečna otázky... A ona síce ťažko, nervózne, ale predsa len odpovedala, lebo na malilinký moment, keď sa musela sústrediť na odpoveď, zabúdala na to, v akom je srabe. Našla pritom x-dôvodov prečo nemôže ísť do nemocnice. Lebo býva v podnájme, lebo potrebuje zarobiť peniaze ešte dnes, inak ju vyhodia na ulicu. Lebo iba ona ma kľúč a frajer by sa nedostal do bytu. Lebo neznáša injekcie (možno je to divné, že človek, ktorý si pichá heroín, neznáša injekcie, ale stáva sa). Lebo nemá kartu poistenca...., lebo.... Heroín berie niekoľko mesiacov, odkedy jej zomrel syn. Predala byt a všetky peniaze minula na drogy. Neviem, či sa dajú za taký krátky čas minúť všetky peniaze za byt na drogy, ale to v tejto chvíli nemalo žiadny význam. Rodinu nemá, priateľov nemá. Priateľ nemá mobil. Ona nemá mobil. Jednoducho neriešiteľná situácia. Spojovateľka na 155 bola veľmi „ohľaduplná“ a „ľudská“. Naše popísanie situácie, že tu máme pravdepodobne predávkovanú heroínom, „rozčúleno-pobúreno-podráždene“ reagovala: „Viete, čo by som vám nato povedala...?“ Čo nám tak asi chcela povedať? Že by ju najradšej nechala zomrieť? Že si zato môže sama, a že momentálne sú súrnejšie prípady „slušných“ ľudí, ktoré si zaslúžia jej pozornosť? Že sú oveľa dôležitejší ľudia ako narkomani? Že si nezaslúži lekársku pomoc? Že je zbytočne zachraňovať takýchto ľudí? No hej, svojou neochotou vyjadrila len väčšinovú mienku v našej krajine. Stretla som sa s tým veľakrát, keď okoloidúci na nás ziapali kvôli tomu, že im pomáhame. „Radšej ich nechajte skapať“, „najradšej by som im pustil vzduch do žíl“ , či „treba ich všetkých nahnať do plynu“ - a iné krutosti len tak na počkanie vedia vykríknuť občania ponáhľajúci sa po ulici. Ale spojovateľka prvej pomoci? Jedna absurdita strieda druhú. Čo keby to bolo nejaké bohaté dievčatko významnej osoby, ktoré sa náhodou prestrelilo na príliš bujarej party? Aj vtedy by reagovala podobne? Možno áno, to už ale nezistím. Možno na to mala svoje dôvody, čo ja viem? A možno by sme sa sanitky ani nedočkali, keby o tom rozhodovala ona... Je mi stále ľúto, keď na počkanie bez akýchkoľvek informácií dokážeme zhodnotiť, že niekto si zaslúži pomoc a niekto už nie. Udivuje ma vždy znovu ako bohorovne dokážeme nad niekým „zlomit hůl“.
