Odpísala som: Nerozhodujem o tom! Verím v to! No hej, nechať niektoré veci len v rukách viery je veľmi ťažké. Žiadna garancia, žiadne istoty, žiadna záruka. Len vy a vaša viera. Takéto nezabezpečenie našich predstáv o budúcnosti, o zmysle života, o nás samých je desivé, ba priam zúfalé. Je normálne, že sa bránime takejto neistote a snažíme sa všetko vtesnať do rozumových, pochopiteľných pravidiel, do logiky, do prijateľných škatuliek, ktoré nám už nikto nikdy nespochybní a tak môžeme na tom stavať ďalšie svoje predstavy, ba celú svoju životnú filozofiu. Život nám však nedáva odpovede na všetky otázky a dokonca ani boh, v ktorého veríme. Žiadna naša snaha o vsugerovanie nášho presvedčenia väčšej časti ľudstva, ktoré by nám snáď pomohlo pokojne existovať vo väčšinovej mienke, nám nedokáže dať istý poriadok, univerzálnosť a uniformnosť hodnotových systémov a rovnakosť vier. Teší ma, že neexistuje na svete človek, ktorý by mohol povedať, že odhalil zmysel života pre všetkých ľudí a veriť v to, v čo verí on, nám zabezpečí večné šťastie. Nikto z nás nedostal (aj keď mnohí sú presvedčení, že áno) do vienka videnie absolútnej pravdy, ale sme odkázaní na spájanie našich čriepok do prijateľnej predstavy, v ktorej môže existovať, čo najviac ľudí. Som rada, že všetci samozvaní „poslovia boží“, „proroci“ a „vykladači pravdy“ sú zavíslí na viere ostatných v ich schopnosti a výnimočnosť. Viera ostatných v ich jedinečnosť a posolstvo, však nedokazuje, že takými naozaj sú. Viem, že mnohí nesúhlasia s týmto postojom. Strach z toho, že nejestvuje univerzálna náboženská pravda, len veľa čiastkových právd, ktoré sa nevylučujú, môžu sa dopĺňať alebo aj stáť proti sebe a sú vlastníctvom interpretačných skupín, je pre mnohých neprijateľný fakt. Človek tak stráca pevnú pôdu pod nohami a bojí sa relativizácie morálky (už sa nedá povedať „toto je zlé, ty si zlý, robíš to zle“, alebo naopak, že „toto je dobré, sväté, takto sa to má robiť, je to podľa božieho poriadku - čiže poriadku, ktorý je nad človekom a platí pre všetkých ľudí). Pod mojim článkom o Ježišovom prístupe k ľuďom na okraji spoločnosti sa strhla diskusia o objektivizme a subjektivizme, ktorá ma veľmi ľahko vtiahla do sporu a nútila vždy znovu a znovu vysvetľovať moje postoje. Až som dospela do štádia, keď som pochopila, že toto neustále protirečenie a dokazovanie vlastných právd, už nemá význam. Jednoducho som cítila, že nech napíšem čokoľvek, nebude to prijaté, lebo človek na druhej strane je v úplne inej skutočnosti (prežitej i prežívanej, pociťovanej, vnímanej) a aj keby chcel, nemôže mi rozumieť. Nachádza sa v inej dimenzii, v inom náhľade ako je moja perspektíva. Nejde pritom o lepšiu, alebo horšiu perspektívu, len o inú! Nebudem filozofovať o ontológii, epistemiológii a metafyzike, keď život vo svojej zložitosti je oveľa jednoduchší a zrozumiteľnejší ako by sa na prvý pohľad zdalo. Diskutujúci sa ma snažil presvedčiť, že ak verím, tak objekt mojej viery sa stáva objektívny. A jeho argument? „Ty veríš, že to je objektívne, len to nemôžeš objektívne ukázať, že je to tak, preto veríš. Ale to, že veríš, neznamená, že vzhľadom k realite to je subjektívne. Keď ja verím, že dnes Fero spí, tak verím, že v realite objektívne platí, že Fero spí. Keby to platilo len subjektívne, tak môže naraz platiť, že vzhľadom ku mne Fero spi, ale vzhľadom k Tebe Fero nespí, čo je nezmysel.“ Keď som začala rozmýšľať o náboženstve a Bohu, hľadala som zmysel života a vlastný myšlienkový svet. Tiež som sa snažila všetko pochopiť rozumom a uchopiť logikou, zdôvodniť vedeckými argumentmi, aby som si vedela svoje postoje obhájiť pred kýmkoľvek. Vlastne dodnes to tak robím, aj keď už niektoré veci nechávam v rovine „nepochopiteľného tajomstva“ bez ďalších zdôvodňovaní. „Len“ v ne verím. Jasné, že by som ich veľmi rada mala pod kontrolou, uchopené v príbytku rozumovom a tak si hovela vo svojich istotách, a prestala tápať v neistej viere, ktorá síce verí, ale nemôže nič dokázať. Naučila som sa nebáť toho pocitu. Nemať strach z ľudí, ktorí rozmýšľajú inak ako ja a veria v niečo iné. Ak viera robí ľudí ešte ľudskejšími, pomáhajúcimi, tolerantnými, ak chyby iných vedia pochopiť a nesúdiť ľudí podľa ich slabostí a nedostatkov, viem rešpektovať akúkoľvek inakosť. Viera nesmie trieštiť vnútro človeka a vrhať do depresívnych nezvládnuteľných rozporov, ale práve naopak, má posilňovať vnútornú integritu a pozitívne videnie sveta i ľudí. Tak ako je to s Ferom? Naozaj Fero spí, keď tomu verím? Alebo sa zobudil, lebo neverím, že spí? Neviem, či je väčší nezmysel myslieť si, že viera robí veci objektívnymi, ktoré platia pre všetkých, alebo veriť, že Fero spí, aj keď všetci vedia, že sa zobudil. Myslím si, že moja viera vytvára realitu úplne reálnu!!! Pre mňa je to skutočnosť ako je pre hinduistov reinkarnácia, pre židov nevera v Ježišovo mesiášstvo, pre iných je skutočná neexistencia boha. Moja viera nepôsobí objektívne pravdy! Moja viera nevytvára realitu pre všetkých! Dôležité je, že pre mňa určite platí! Nepotrebujem, aby ľudia verili ako ja. Stačí, ak ma prestanú presviedčať, že verím scestne a zle. Stačí, ak začnú akceptovať moje videnie sveta, presne tak, ako akceptujem ja ich.
