Nesledujem veľmi diskusie pod článkami, nerozoznávam podľa nickov, kto je provokatér, kto kresťan, kto ateista, filozof, učiteľ, žena v domácnosti, feministka, mečiarovec, ficovec, „modrý" a podobne. Čítam len keď mi je popisovaný problém blízky a keď v článku nájdem samé povrchné kecy, nič nehovoriace frázy, ktoré práve rezonujú v dave, je mi jasné, že sa autor v problematike vôbec nevyzná, vtedy kliknem aj na diskusiu, či to čitatelia odhalili. A v poslednej dobe som vždy sklamaná a znepokojená, že diskutéri pod článkom sú ešte viac mimo ako ten novinár. Navyše oni tie nepravdy zdupľujú kategorizovaním, súdením, nadávaním, brýzganím, paušalizovaním.
Všimli ste si aj vy, že sa akosi v diskusiách stráca „diskusia"? Ja viem, takých tu bolo, čo sa sťažovali na diskusie. Nechcem sa sťažovať, len tá jednostrannosť, vulgárnosť a bohorovné výroky ma pod článkami nielen v sme-čku celkom dostali. Ani blogerov tam veľmi nečítam. Tí su radšej „u seba", aj preto sú diskusie na blogu lepšie. Blogeri by mali byť akýmisi občianskymi novinármi, keďže každý z nás je odborníkom v nejakom fachu, alebo sa pohybuje v nejakej oblasti, ktorá je mu bližšia ako ostatným. A nemalo by nás odrádzať ani to, že sa najviac nadáva pod „celospoločenskými", či tzv. „verejnými" témami, lebo aj tie poznajú niektorí z nás lepšie ako ostatní. Prečo potom tí, ktorí majú čo k tomu povedať, mlčia?
Za seba viem, že to nie je ľahké. Nariekam tu nad nekultúrnou diskusiou, ale sama som sa nijako nepričinila. Nechcem sa teraz vyhovárať, možno aj vy máte podobné pocity. Keď vidím toľko blbostí popísaných o probléme, ktorý dobre poznám a diskutéri to ešte zaklincujú „zasvätenými názormi" všadebulkov a všedkovedkov, nemám chuť týmto ľuďom protirečiť, ukázať im aj iný pohľad, zakontrovať niečím, čo by bolo úplne iné... a hlavne z praxe najobjektívnejšie. Cítim totiž, že by to malo efekt „hádzania perál pred svine". Nie, nemyslím si, že ja „perlím" a všetci ostatní „svinia", len občas v tom vox populi cítiť takú zvláštnu negatívnu silu, že zrazu viete, že je zbytočné vyjadrovať sa inak. Jednoducho v tejto chvíli to nemá žiadny význam. Akási bezmocnosť z davu. Zažili ste to už? Viete, čo je na tom celom najsmutnejšie, že ten pocit mám pričasto na to, ako málo čítam diskusie. Možno je to práve tým, alebo prišiel čas, keď všetci, ktorí majú čo povedať, mlčia, lebo cítia podobne ako ja toľkú negativitu v slovách anonymného ľudu... A zostali len tí druhí, čo vlastne nemajú, čo povedať, o to viac však kričia a dokazujú svoju "moc slova"...
A ešte jeden fenomén v diskusiách ma fascinuje. Opačný protipól: oslava pisateľa. Keď diskusie sú tak presladené a neznesiteľne pozitívne, až je to podozrivé. Je to o tom istom. Tá sila vás rovnako paralyzuje, že len hlúpo čušíte a čudujete sa...
Ešte keď som pracovala „na ulici" z drogovo závislými ľuďmi, jedna klientka sa mi sťažovala na praktiky „liečiteľa", na jeho kúpeľ, masáže a nahotu. Netušila som vtedy, o koho ide a neskôr som sa o tom popri inom zmienila v jednom článku. Diskutéri to brali ako útok z mojej strany na obľúbeného blogera. Ale ja toho človeka ani nepoznám, netuším, čo robí a ako to robí a vôbec ma to nezaujíma. Lebo nešlo v tej chvíli o neho, ale o konkrétny príklad konkrétneho dievčaťa, ktoré malo s takýmito praktikami problém. Možno mnoho iných s tým problém nemá. Čo ma potom? Vyjadrila som svoj pocit nedôvery voči praktikám, ktorým nedôveruje ten, ktorého sa to najviac týka. Náš klient, ktorý sa liečil... a bol zase na drogách. Nemôžem si pomôcť, ale pre mňa je nahota ponižujúca vždy, ak nie je nevyhnutná. V celej histórii ľudia využívajú nahotu, aby človeka odzbrojili, urobili ho bezmocným. Narazila som na nepochopenie, lebo som sa dotkla niekoho, kto sa má chváliť a obdivovať, nie kritizovať. Diskutéri sa stali odborníkmi na liečbu drogovo závislých ľudí a boli presvedčení, že som sa sekla. Možno aj áno. Nakoniec som bola rada, že som takto nevedome zabŕdla do čohosi, o čom som nemala páru. A možno je dobré si občas prečítať aj iný názor a iný pohľad na veci, ktoré sú nám už samozrejmé. Koniec koncov bola to spätná väzba aj pre človeka, ktorý sa snaží s najlepšími úmyslami pomáhať. Jednoducho nie vždy je naša pomoc pomocou a je dobre na to pamätať, nie?
Priala by som si do nového roku, aby nebolo také „ticho" v diskusiách, aby mali odvahu hovoriť tí, čo veci najviac rozumejú a v čom sa vyznajú, aj napriek tomu, že sa to nezhoduje s väčšinovou mienkou. Aby ľudia nemali strach hovoriť o veciach, ktoré zažili, ktoré videli a počuli a ktoré nie sú vôbec populárne, po ktorých si zaručene vyslúžia spŕšku nadávok. V opačnom prípade sa nám môže stať, že naše ticho bude považované za súhlas a bude príliš neskoro dokazovať, že sme veci videli inak.
Prajem vám do nového roku, aby slová neboli len slovami...
