V malátnosti zvýšenej horúčky a medzi výbuchmi prieduškového kašľa som sa snažila zapamätať si všetkých veľkých teológov. Pot mi vyrážal vždy znova, keď som sa prehrýzala dejinami dogiem a pod dekou v harmančekových výparoch sa zamýšľala nad dvomi prirodzenosťami v osobe Ježiša Krista. No čo – vopred prehraná bitka rozumu a tela. Nezdarný pokus s dobrým odôvodnením, ale bolo mi to ľúto. Toľko vrazenej energie a nič z toho. Vtedy pociťujem taký odpor k všetkým tým informáciám, ktoré mám v hlave a sú mi v tej chvíli nanič. Ešte aj k tomu peru, s ktorým som písala poznámky. V deň D som si od druhých užila búrku zlej nálady, hnevu, zlosti bez príčiny a potom akýsi pokus o ospravedlnenie nezvládnutých emócii a bľabotaním (mne v tej chvíli už úplne nezrozumiteľných) pokusov o riešenie. Poobede som sa neplánovane (veď kto by hladný, vystresovaný a chorý plánovane vyhľadával konflikty!) dostala ešte k jednej dôležitej osobe „na koberček“. Vraj za moju drzosť. Z môjho pohľadu som si povedala iba svoj názor. Mala som toho naozaj dosť. Aj keď s odstupom času mi to pripadá trápne sa nad tým pozastavovať, bola to riadna "orálna nakladačka" zo všetkých strán. Niekedy sa veci zbehnú naozaj tak, že nemám šancu nielenže niečo vysvetliť, ale ani ospravedlniť sa. Vonkajšie súvislosti, ktoré ja neovplyvním, čas, miesto, nálada dotyčného a ďalšie náhodné udalosti, ktoré do toho vošli, spôsobili, že som vyzerala ako najväčší hňup pod slnkom. A tento kokteil ma iba donútil sklopiť oči a mlčať. Vlastne je dobre, že som si zahryzla do jazyka a neospravedlňovala sa, lebo som na to naozaj nemala dôvod. Nemôžem zato, že ten druhý sa dostal do afektu, ktorého som bola spúšťačom, ale určite nie pôvodcom a už vôbec nie vedomým pôvodcom. No jednoducho zlý deň, ako sa hovorí. Radšej som nemala vyliezť z postele a pekne zostať v bezpečí perinového hniezdočka a chorobnej slabosti. Ale... vstala som... a môj deň mal aj patričnú bodku. Na ceste domov (celkom zničená z náporu všetkých emócii, ktoré som si musela vypočuť, odžiť si) ma zastavila cigánka s kočíkom, v ktorom papal lentilky malý Kristián (tak ho volala). Vraj, koľko je hodín. Nevadí, že stála pod hodinami, veď nešlo o ne. Vraj mám nádherný úprimný a neviemešteaký pohľad. V mojich očiach je napísané, že budem dlho žiť, že budem mať dve deti, chlapčeka a dievčatko a že to, čo si najviac želám, sa mi aj splní. No nie je to krásna veštba? Vytrhla mi dokonca vlas, dýchla na neho a čosi zašomrala. Aby mi všetko vyšlo, čo si prajem. Nie, neokradla ma. Dokonca ma ani neprekliala, keď som jej povedala, že nemám pri sebe žiadne drobné peniaze, ale zaželala mi pekný deň, lebo som "zlatučká"...
Ani nevie, akým správnym človekom na správnom mieste a v správnom čase bola. Aj keď veštbám neverím, dobre mi to padlo. Bola zrazu takým osviežením mojej márnivosti po všetkých tých spŕškach mojej neschopnosti. Bola v tej chvíli pre mňa malým „zázrakom na ulici“...
