Vývojová psychológia sa snaží o rozlúsknutie zákutí detskej duše a porozumenie týmto malým ľudkom. Odhaľuje nám aj základné tajomstvá človeka ako takého. Zaoberá sa všetkým, čo nás robí takými, akí sme a tiež tým, ako tieto procesy môžeme ovplyvniť. Poznanie, že deti prechádzajú vývojovými štádiami, ktoré majú určité charakteristické znaky, nebolo vždy samozrejmosťou. Dnes sú to osožné a bežné fakty, avšak až do 17. stor. prevládal iný názor na detstvo a nebol záujem skúmať ich vnútorný svet a už vôbec nie pre naše poučenie. Prevládal názor, že deti sú zmenšeninou dospelých s malými rysmi, cnosťami i neresťami dospelých. O deti bolo postarané zo strany rodičov asi do 6 rokov, potom sa už mali o seba starať samé. Obliekali ich ako dospelých, zapájali do práce pre dospelých, trestali ich ako dospelých, dokonca za krádež neraz odvisli na šibenici. Postoj voči detstvu má tiež svoju históriu. J. Locke, filozof, prehlásil, že myseľ dieťaťa je nepopísaná tabuľa, a tak dal podnet k novému vnímaniu dieťaťa. Vývoj sa začal chápať ako hromadenie zážitkov a asociácií. Darwinovská teória o dvesto rokov pomohla urobiť ďalší dôležitý krok. Pod vplyvom tejto teórie sa vývoj začal chápať ako smer od homogenity a jednoduchosti k zložitosti a špecializácii duševných funkcií.
Moderná vývojová psychológia sa zrodila až výskumom Jeana Piageta (1896-1980). Podľa neho, myseľ prostredníctvom interakcie s okolím prechádza postupnou premenou. Prežitky nielen zhromažďuje, ale je nimi aj pozmeňovaná, pričom dosahuje nových a pokročilejších typov myslenia, až zhruba vo veku 15 rokov je tým typom mysle, ktorý považujeme za typický ľudský. Behavioristi tvrdili, že vývoj sa odohráva prostredníctvom podmieňovania a napodobovania. Zástancovia dedičnosti zase tvrdili, že je automatickým výsledkom zretia. Piaget sa odlišuje od oboch názorov. Tvrdil, že duševný vývoj vyžaduje ako skúsenosť, tak aj dozrievanie, ale zároveň je výsledkom neustále sa meniacej interakcie medzi organizmom a prostredím. Asimilácia a akomodácia sú pojmy, ktorými vyjadril túto teóriu. Myseľ asimiluje nový podnet, a aby obnovila rovnováhu, tak sa akomoduje (reorganizuje) do takej miery, aby obsiahla novú skúsenosť a od tej doby vidí a interpretuje skupiny predmetov lepším spôsobom – adaptovaním na realitu. Avšak, stačilo teórie, aj tak sú najzaujímavejšie príklady. Napr. poznanie z tzv. predoperačného obdobia, kde Piaget vyskúmal, že v určitej fáze života dieťa považuje veci a ich mená za to isté. Dvojročné dieťa vidí psa a povie: „Pes!“ A keď dospelý spomenie, alebo použije slovo „pes“, dieťa povie: „Kde pes?“ Až časom sa naučí, že slovo je symbol oddeliteľný od toho, čo zastupuje. Až odvtedy dieťa dokáže hovoriť o minulých i budúcich udalostiach, teda o neprítomných veciach. Predoperačné obdobie trvá asi do 7 rokov, a je to stále obdobie „egocentrické“, čo znamená, že nie sme schopní si predstaviť, ako veci
vyzerajú z inej perspektívy (niekoho iného), ukazujeme stále len svoj pohľad. Takisto máme (alebo mnohí sme mali a mnohí možno ešte stále máme) problém si predstaviť, o čom premýšľajú druhí ľudia. Alebo poznáme slovo „brat“, ale nevieme povedať, čo „brat“ je. Alebo ak nalejeme objem vody do širokého pohára a potom ho prelejeme do pohára úzkeho a vysokého, dieťa povie, že tej vody je viac v užšom a vyššom pohári. Až od určitého veku pochopíme, že keď sa zmení tvar, nemení sa množstvo. Asi od 7. až 12. roku si začíname uvedomovať, že udalosti mimo nás, majú svoje vonkajšie príčiny. Dovtedy hovoríme: v noci je tma, lebo spíme. Ale keď sme starší už vieme, že sa zotmie, lebo zapadne slnko. No neboli sme zlatí? To dobrodružstvo poznávania sveta! Vraj asimilácia a akomodácia! Myslím, že ak máme ďakovať vedcom za niečo, tak je to poznanie, že deti majú právo byť deťmi. Vrátiť deťom ich detstvo je tiež veľké umenie. Šťastné deti, ktoré môžu byť deťmi...
