Ukončiť trilógiu „o ženách“ myšlienkou, ktorá nie je vôbec príjemná a stráviteľná, môžu iba ženy, ktoré nemali šťastné detstvo a ich matka v nich zanechala zväčša bolestné spomienky. Takto nejako rozmýšľame o ľuďoch, ktorí kritizujú matky. Aj môj výber knihy čerstvej nositeľky Nobelovej ceny Elfriede Jelinek len potvrdzuje predsudok, že zlý vzťah k matke sa odráža aj v kritickej tvorbe voči ženám a matkám. E. Jelinek naozaj začala písať kvôli tomu, aby unikla svojej matke a svojím naturalistickým jazykom kritizuje patriarchálnu spoločnosť, nevynímajúc z toho ženy ako komplicov systému. Udelenie Nobelovej ceny vyvolalo negatívne ohlasy vo Vatikáne, ktorý ju označil za nositeľku „absolútneho nihilizmu a obscénnosti“ a na druhej strane mnohí uvítali novú nositeľku Nobelovej ceny pre jej odvahu, rozhodnosť a radikálnosť, pre jej neobvyklé postoje a inakosť. Jej radikálnosť má totiž svoj presný cieľ a zasahuje tých, ktorí nedokážu stráviť nadnesený a karikaturovaný obraz manželských stereotypov, konvenčné túžby a priania jednoduchých žien – matiek, ich dcér, ktoré ďalej nesú pochodeň konvenčnosti a banálnosti všetkého zlého v ich vzťahoch, aj v násilnom sexe, ktoré sa ďalej bez mihnutia oka prispôsobujú svojim mužom a ich želaniam a ktoré učia svoje dcéry byť prispôsobivé a oddané. Napriek zlým spomienkam na svoju matku, ktoré Elfriede Jelinek mala, obrazy o ženách nie sú iba výrazom jej zlých vzťahov a netýkajú sa teda iba žien s démonickými matkami. Práve naopak, je to problém všetkých nás. Aj mňa, s mamou, ktorá mi dala dostatočné množstvo slobody a neraz v sebe bojovala s predsudkami, či by už nemala pritiahnuť uzdu svojej sebavedomej dcére v jej širokých a odvážnych snoch. A teda nemusím byť týrané dieťa bez štipky sebavedomia s mamou, ktorá mi nedovolí nadýchnuť sa, aby som nevidela takéto ženy okolo mňa, ktoré sa stali komplicmi systému predsudkov, či už dobrovoľnými alebo nie a pribrzdili tak rozvoj všetkých žien.
Ak sa pozrieme na generácie našich starých a prastarých mám, potom ani na domácej pôde nie je problém nájsť takéto obrazy žien. Mnoho rokov pred nami malá Hanka spoznala, čo znamená byť ženou. Hana Gregorová, jedna z mála spisovateliek, na začiatku minulého storočia, ktorá zvádzala revolučné boje za práva žien. Odsudzovali ju nielen muži, ale hlavne ženy. Aj dnes sa tvárime, že nepoznáme malé dediny „na konci sveta“, kde sa muži po práci opíjajú, a ženy ich čakajú doma s deťmi. Môžeme sa ďalej tváriť, že neexistujú ženy, ktorých jedinou túžbou je „vydať sa dobre“, čo znamená úporné naháňanie „dobrej partie“ bez štipky dôstojnosti a hrdosti, pretože už dávno stratili zmysel týchto slov... „dievča chudobné, a ešte k tomu „skazené knihami“, už to stačilo, aby sa ma nápadníci včas stránili. Nechýbalo veľa, aby sa ma začala zmocňovať beznádejnosť. Nevydám sa! A ak nie vydajom, ako si vyriešim svoju budúcnosť?“ (H. Gregorová, Spomienky) Bola a je to téma, ktorá sa „nenosí“ a mnohých irituje. A nevadí nám, že mnohé ženy sa nemôžu slobodne rozvíjať nie kvôli mužom, či kvôli svojej lenivosti, či kvôli spoločnosti, ale mnohé sú vždy znova brzdené vlastnými mamami a ženami zo svojho okolia, ktorým dôverovali, či stále dôverujú. „Z toho vidno, kde boli tiež korene zla. Samotné ženy si boli hamovkou a tak zastavovali vlastný vývoj.“ (H. Gregorová, Spomienky) Elfriede Jelinek v Milenkách opisuje dve hrdinky, ktoré nemajú prítomnosť a tak sa snažia zaopatriť si aspoň budúcnosť. V jej románoch muži osud majú a ženy osud dostávajú. Brigitta hľadá svoju budúcnosť v Heinzovi, on sa stane jej príbehom, on vytvorí ich rodinný život, potom Heinz urobí dieťa, ktorého budúcnosť zase určí Heinz... Brigitta už nemôže zo svojho života urobiť nič lepšie. To lepšie príde z Heinzovho života. Brigitta sa snaží získať si Heinzovu mamičku, ktorú si samozrejme získať nemôže, a to z jednoduchého dôvodu: Brigitta je žena, ktorá jej vezme Heinza a ona, mamička, už nebude mamičkou budúceho podnikateľa ako bola doteraz a nebude môcť žiť z výhod svojho syna, budúceho podnikateľa. Brigitta sa snaží vypracovať si také postavenie, ktoré jej dovolí, aby vôbec SMELA mať budúcnosť. „brigitta sa musí pousilovať, aby dostala muža, ktorý nebude chodiť do krčmy. musí sa pousilovať, aby dostala pekný byt. musí sa pousilovať, aby mala deti. musí sa pousilovať, aby dostala pekný nábytok. potom sa musí pousilovať, aby už nemusela chodiť do práce. potom sa ešte predtým musí pousilovať, aby sa splatilo auto. potom sa musí pousilovať, aby si každý rok mohli dovoliť peknú dovolenku. potom sa však musí pousilovať, aby jej to všetko neprekĺzlo pomedzi prsty.“ Druhá hrdinka je Paula, ktorá sa rozhodla vyskočiť z „prirodzeného“ kolobehu dediny a to tým, že nebude predavačkou, ale vyučí sa za krajčírku a nájde si muža podľa srdca. Matka je hneď prvá, ktorej sa nepáči, že Paula nechce byť ako ostatné ženy v dedine: „ostaň doma, paula, a staň sa ženou v domácnosti a pomáhaj mi s domácimi prácami a v stajni a obsluhuj svojho tatka, tak ako ho obsluhujem ja a obsluhuj svojho brata, keď sa vráti z hory, prečo by si sa mala mať lepšie ako ja, ja som nikdy nebola na tom lepšie ako moja matka, ktorá bola ženou v domácnosti... keď ešte žil môj tatko, drhla som preňho a potom som drhla ďalej pre tvojho tatka a pre tvojho brata, a teraz, keď už si dosť stará na to, aby si drhla so mnou, nechceš zrazu nič, len vyučiť sa čisté krajčírske remeslo... a teraz, keď by si konečne mohla drhnúť so mnou, ty nechceš. vyhoď si to z hlavy!“Drsný a strohý jazyk, akým Jelinek popisuje situáciu žien, nie je bežný, ale o to viac vyznieva absurdnosť bežných situácií, ktoré často berieme ako samozrejmosť bez toho, aby sme si uvedomili krutosť a nedôstojnosť našich životov. Môžeme pred tým utiecť a nazvať to „obscénnosťou bez dobrého príkladu“ a ďalej podporovať mýtus, že v manželstvách a vo vzťahoch s deťmi sú iba pekné zážitky plné lásky. Hana Gregorová v Spomienkách píše o podobnej vlastnej skúsenosti: „Čím ďalej, tým väčšmi som vnímala mamine časté náreky. Jej tajný plač pôsobil spolu s výčitkou voči tmoliacej sa nešikovnej Hane a spôsobil, že som sa stávala ostýchavou, bojazlivou, bez odvahy preriecť slovo na svoju obranu.“ Aj Hana Gregorová sa snažila vybočiť z kolobehu dediny a ďalej študovať. Pretože bola nadanou žiačkou, profesorský zbor ju odporučil na ďalšie štipendijné štúdium, no mama jej nedovolila ďalej študovať, lebo ju potrebovala v domácnosti. „Koľko jednotvárnosti a prázdnoty, keď to všetko má byť jediným vyplnením mladosti, povinnosťou, do ktorej ťa nútia, koľko bezútešnosti v opakovaných úkonoch fyzickej roboty, ktorá nevie mladé dievča povzbudiť a nadchnúť, lebo sa jej zdá nudnou a pre ňu bezvýchodnou. ... niet divu, že sa pre mňa štúdium stalo tým najväčším možným šťastím... a preto som bola terčom posmechu. Susedka na mňa volávala: No kdeže ideš, ty mudrc od východu? A dievčatá si o mne šepkali, že som filozof bez filozofie.“
Prečo matky tak často bránia svojim dcéram, aby prekročili to, čo ich sami naučili a šli ďalej ako šli ony samé? Je to psychologický fenomén: iného človeka sme ochotní akceptovať do tej miery, do akej akceptujeme samých seba. Teda akceptovať u druhého túžby a želania odlišné od tých našich, nám dovolí fakt, že akceptujeme túžby a želania nás samých. Ak sme ich potlačili, odhodili, vzdali sa ich pre čokoľvek, vždy znovu sa nám vrátia, ak vidíme človeka, ktorý sa ich nechce vzdať, nechce obetovať a nechce potlačiť. Prečo? Ak to dokáže, zrúti mýtus o nás samých, že sme nemali na výber, že sme niečo museli, že sme volili menšie zlo... Udržať takýto mýtus nás stojí príliš veľa síl, aby sme riskovali, že nám ho niekto svojou odvahou zničí. Niekto, kto mal rovnaké východiskové body ako my, pretože sme ich samé vytýčili. Predsa nás naša vlastná krv nemôže teraz degradovať na neschopných, spochybniť celú našu výchovu (o tom, ako sa „musí“ a nie „smie“), nemôže zrútiť náš systém, na ktorom stál náš pocit, že žijeme najlepšie ako vieme! Toto je najčastejší dôvod, prečo sa nedočkáme solidarity od mnohých žien. Aj Ľudmila Podjavorinská prekvapujúco negatívne reagovala na nové prúdy v literatúre v jednej prednáške: „učenosť nekrášli ženu, keď ju nechváli domácnosť. A vraj je márne žena vzdelaná, ak si pritom mužíčka častuje prismudnutou polievkou.“ Ako keby vzdelanosť odporovala ženskosti! V roku 1912 Gregorová prednášala na večierku Živeny, kde dokazovala, aká je slovenská žena kultúrne zaostalá, ako „v manželstve má „právo“ iba mlčať, podriaďovať sa vo všetkom mužovi, s ktorým božechráň o niečom polemizovať; napokon, kde by na to vzala nielen odvahu, ale vôbec um? Pokladala som za nemravné mrhanie mladosti nekonečným háčkovaním čipiek do výbavy a ponížené čakanie ženícha. Práve také nemravné bolo bohatstvo a prázdny luxus, ktorý bez protestu našich mravokárcov vnášali bohaté ženy do svojich rodín. Naproti tomu som vysmiala spojitosť pojmu pravého vzdelávania ženy s ohrozovaním jej dobrých mravov.“ Po tejto prednáške sa poniektoré ženy prestali Gregorovej zdraviť a tvrdili, že pred ňou treba mladé dievčence chrániť. Ale to Gregorovú neodradilo. V inej prednáške vyzdvihla kladnú úlohu našich farárov v národe, ale súčasne musela povedať, „ že ich ženy sa vedia zaujímať iba o domácnosť fary. Farári sú slobodomyseľní, ozaj inteligentní, no svoje družky nechávajú žiť v najspiatočnejšom zmýšľaní.“ Tak stratila podporu manželiek farárov, ktoré ju napádali a odmietali napr. odoberať časopisy, ktoré ponúkala. Potom ju upodozrievali, že bráni voľnosť a tým nemravnosť. Hana Gregorová sa nebála ani ukázať na zlý vplyv autorít: „Dochádzala som k pravde, dnes už dávno známej, a predsa ešte nie vždy praktizovanej, že totiž vecnou a neúprosnou oprávnenou kritikou sa človek dostáva čoraz hlbšie k pravej podstate, k skutočnej hodnote a že opustiť autority znamená dôverovať vlastnému rozumu a teda získavať konečne isté zdravé sebavedomie.“
To, že ženy vychovávajú svoje dcéry úplne inak ako svojich synov, je fakt rodových stereotypov. Hana Gregorová na svojho brata spomína... ako na muža, ktorý má možno aj trochu právo byť nadradeným: „Brat Milan pracujúci pri remesle, díval sa na sestry ako na parazitov. ... Dievčatá do domu nikdy nič neprinesú, iba odnesú. Žiadal teda od matky vdovy, aby s dcérami spravila poriadok, že on do tých čias nebude vykonávať remeslo. Mladý, zdravý ležal celé dni na kanape, alebo v záhrade, nedbal, že sa blíži jarmok a že sa nič neutŕži... Čože ony zato môžu, že sú dievčence?(plakala mama) A myslíš, že by sme s otcom neboli radšej bývali synom ako dcéram?... Svoju nadradenosť brat cítil od detstva, a to iste zanechalo stopy v jeho myslení. Nevážil si ženský rod. Kdekoľvek sa narodila dcéra, počul o tom iba neradostné slová. Vtedy to tak bývalo...“ Keď sa Hana rozhodla odísť z domu a napísala spisovateľke Vansovej list, mama ju samozrejme za to vybila ako za nevďačnosť k vlastnej krvi „ cítila som, že som matku urazila, ublížila jej..., ale cítila som aj to, že bitím som bola ponížená ja i moje úmysly. Bila ma ako malé decko, ako malé decko som spadla vo dverách izby a modlitebná knižka so mnou. ... moje vážne snahy boli poblúdením, samostatný názor vrtochom, chápanie vecí po svojom neprípustnou svojvôľou. A predsa sa mi zdalo, že som ako dcéra nekonala celkom správne voči mame. Nemám opúšťať miesto, ktoré mi určil osud.“Naučili nás teda robiť všetko preto, aby sme boli rovnakí a nemenili sa. Nesmieme robiť veci, ktoré ostatní nerobia, hovoriť veci, ktoré sa nehodia. „susi je človek so záujmami. susi sa zaujíma o zošitové romány a kino. susi sa zaujíma o ľudí, ktorí sa zaujímajú o tie isté alebo podobné zošitové romány a filmy. človek si potom môže vybrať a rozhodnúť sa medzi rozličnými zošitovými románmi a filmami. susi sa zaujíma o to isté, o to, čo už sama je.“ Matky veľmi dobre poznajú ten existenčný boj o svoju budúcnosť, boj o muža, ktorý si ich má vybrať. Dobre poznajú to úsilie, aby si ich nielen niekto vybral, ale aby si ich vybral ten správny... „aj heinzova matka kedysi, než sa stala ženou diaľkového vodiča, pred mnohými rokmi, dokonca ešte predtým, než sa stala budúcou podnikateľovou matkou, bola nič a nikto. pozná tento stav ako vlastné topánky.“ A čo potom? Keď už prejdú roky? „paulina mamka si nemôže želať nič viac, pretože svoj osud už skonzumovala, bez toho, aby z toho bolo niečo vzišlo. keďže si teda paulina mamka už nič nemôže želať, lebo je na to prineskoro, je šťastná bez želaní.“ Nepochopenie iných v nás vyvoláva pocity viny, že sme zlyhali, aj keď naším pôvodným cieľom bolo niečo dokázať a nie zlyhať. Spoločnosť našu inakosť označí ako neprimeranú a teda odsúdeniahodnú. „Tvrdili o mne, že som rozumný tvor, a mysleli to ako zradu na ženskosti.“ (H. Gregorová, Spomienky) Chcieť robiť veci úplne inak, ako sa robia, je predsa šialenstvo (možno po smrti aj genialita). A preto sa mnohé z nás zmierili so svojím osudom, so svojím miestom na zemi, ktoré je raz už určené a stali sa stojatými vodami, nie riekami, ale nemennými vodami, neprekračujúcimi hranice svojich brehov „...mamička sama a osobne, zosobnená matka, to všetko zanesie dnu so svojou vydatou dcérou a matkou jej vnúčaťa. pri káve sa ženy zhovárajú o domácnosti, k tomu o spotrebičoch, o chlapoch, čo do domácnosti prinášajú peniaze, a o deťoch. pri káve sa muži zhovárajú o futbale, o futbale, o práci, o peniazoch a o futbale. muži sa nezhovárajú o ženách, pretože tie sú tu, či sa o nich zhovárajú, alebo nie.“Ženy, ktoré prejavili najväčšie nasadenie, ktoré vložili do manželstva aj svoj majetok, opustili kamarátov, možno definitívne aj svojich rodičov, jednoducho nenechali si nič, ani štipku seba, paradoxne najviac obraňujú stav podriadenosti žien, obraňujú svoje správanie ako prejav dôvery a viery v lásku ich dvoch, ako prirodzený poriadok daný vyššou mocou, ako stav, ktorý sa nemá a nesmie meniť. Touto obrovskou vierou vo svoje konanie zabraňujú tak konfliktu medzi tým, čomu verili a sklamaniu z reality. Dokážu si interpretovať fakty a udalosti, z nášho pohľadu zotročujúce, ako oslobodzujúce. Sami seba presviedčíme, že milujeme to, čo nám spôsobilo bolesť, aby sme mali pocit, že tá bolesť stála za to. „brigittina matka dáva dobrú radu, aby brigitta už odteraz nepopustila.. ...preto brigitta radšej zo seba urobí predĺžený úd heinza, časť heinzovho tela. ... brigitta sa neodváži ani povedať, či je hladná alebo smädná. keď potom neskôr vyhladne heinz, je hladná aj brigitta, jediné telo so všetkými dôsledkami. heinz a brigitta sú jedno.“ Každý vidí a pamätá si to, čo podporuje jeho názory a prehliada a zabúda to, čo by prinieslo nesúlad s jeho postojmi. Odmalička sa učíme počúvať autority (v škole, doma...). Učia nás neodvrávať a uznávať starších a skúsenejších, lebo oni vedia lepšie ako my, čo je pre nás najlepšie. Učia nás neposudzovať to, čo nám autority prikazujú. V Spomienkach H. Gregorovej je aj obraz matky J. G. Tajovského, ktorá sa musela vzdať lásky k robotníkovi a vziať si „lepšiu partiu“ – remeselníka, od ktorého sa jej nikdy nedostalo uznania. „Po všetky roky bývala vo svojom manželstve poddaným človekom. Stále len úmorná práca, ktorá jej ohla chrbát, nijaké slovo uznania, málo úcty a vďačnosti od muža, nijaké rozptýlenie zo všedného, monotónneho toku života, neprestajná starosť o deti, ktorých bolo jedenásť. ... Jedinou jej „zábavou“ bývalo, že si šla stať sama alebo s deťmi a ostatnými divákmi pod oblok krčmy, aby videla tanečnú zábavu, na ktorej jej muž tancoval – ako richtár – s pani notárovou a učiteľovou. Často sa vracala domov so slzami, ale slovo výčitky nikdy nahlas nevyslovila. ,Služobkyňa ponížená’ býval jej pozdrav.“ E. Jelinek píše podobne o zničených matkách, ktoré potom učia svoje dcéry rovnakej poníženosti akú samé prežili: „a mater, ktorá vždy slúžila u cudzích, od svojich 14 rokov, ktorá vždy bola pomocníčkou v domácnostiach ..., čo jej vynieslo štyri deti, každé od iného tatka, a bolesti v kĺboch, chronickú bronchitídu, neuveriteľne škaredú zvraštenú tvár, okrúhly chrbát od umývania podlahy, dva zlaté zuby! a posledného muža, jediného manžela, ktorý sa s ňou oženil, od ktorého just nemá dieťa, a ktorý práve preto na ňu len väčšmi striehne,... teda mater, ktorá teraz slúži vo vlastnej domácnosti, nepretržite od rána do večera, ktorej chrbát je ešte okrúhlejší od umývania podlahy..., ktorá ale drhne, je to pre toho poslušného penzistu a muža, ktorý si ju nikdy nemusel vziať s jej štyrmi deťmi, ktorý by si ju ani nikdy nebol vzal, keby to nebol zlomyseľný astmatik, ktorý potrebuje starostlivosť...“
Fenomén identifikovania sa s duchom Idolu (objekt túžby, ktorý dáva zmysel nášmu životu; môže to byť viera v boha, viera v muža, viera v manželstvo, viera v deti, viera v majetok, v čokoľvek, čomu sme odovzdali seba) je nebezpečný v tom, že ak niekto urazí môj prejav, moje určité správanie, urazí tým nielen mňa, ale aj môj Idol (pretože moje správanie považujem za prejav svojho Idolu, lebo je v súlade s požiadavkami toho, v čo verím). Kvôli vlastnej viere často nedokážeme vnímať svet iného človeka, jeho vieru, jeho predstavy o živote, jeho vnímanie sveta, vzťahov a boha. Hrozí nám, že hranica medzi nami a Idolom už zmizla a ja nedokážem rozlíšiť seba od toho, čo obdivujem. Takáto viera nie je v skutočnosti vierou, je posadnutosťou, či neskonalou túžbou „mať istotu“ a pevný poriadok vo všetkom, čo nám dáva autorita, v ktorú veríme... Postmoderna nám doniesla nemálo prekvapení a pre mňa aj veľa pozitívnych nádejí. Svet sa snaží rešpektovať inakosť, ľudia sa snažia vnímať právo iného: „byť tým, kým chce byť“. Našli sme jadro slobody, preto nám už nikto nemôže nadiktovať kým máme byť a ako máme vyzerať. Základom ľudskej slobody sa stala sloboda „byť naozaj sebou“, a tak sa podieľať na pestrosti životných foriem, spôsobov života. Prečo ženy podporujú nerovnosť šancí na život? Je to mnohokrát iracionálny strach z nepoznaného, z nového spôsobu života, za ktorý už budeme mať zodpovednosť iba my a svoje chyby budeme musieť riešiť, nie skrývať sa pred nimi. Iracionalita môže byť silnou nepriateľkou aj inšpiratívnou sprievodkyňou vo svete. Podobne je to so ženou, ktorá vytesnila jednu zo svojich podôb a stala sa „iba“ matkou, alebo „iba“ manželkou, aj pre ňu sa stala iracionalita nevyváženým nepriateľom. Nemôžeme už ďalej limitovať rôznorodosť života. Nemôžeme už redukovať človeka na vopred určené formy a úlohy. Život a svet je najrozmanitejšie miesto, kde všetci pred Bohom máme právo na svoj život. Postmoderna doniesla myšlienku starú roky rokúce, myšlienku, že ľudské bytosti sú rovné, a to rovnosť nie v zmysle rovnakosti všetkých, ale rovností šancí na svoj život a samých seba.
