Žena zabudnutá v raji, vystúpila zo záhrady nebeskej a vstúpila do reality mužskej, kam ju muž s obavami vpustil... No žena z raja zoči voči svetu, sama so slobodou, sama so svojimi novými pocitmi, odkázaná len na seba a svoju vnútornú silu, opustená Bohom, zbavená svojich privilégií, prestala byť Evou, posadnutou, ale tajomnou, i Matkou, zbožnou a oddanou Bohu a manželovi. Začala pochybovať o svojej novej ceste, o správnosti svojho rozhodnutia, začala smútiť za bezstarostným detstvom, za stratenou mladosťou. Neuniesla radosť zo slobody, ani radosť zo svojej samostatnosti... Žije v strachu zo všednosti bežného dňa, z „obyčajnosti“, žije v strachu z pomsty akéhosi boha za jej samostatné rozhodnutia, za to, že sa prestala báť... Svet nechce staré a škaredé ženy a ženy nechcú starobu a túžia po večnom návrate do raja mladosti a krásy, do bezčasovej nehybnosti, túžia znehybniť svoj svet... Odmietajú pozemské peklo pohybu a času, do ktorého zavítali akoby nedopatrením... Zabudli sa v pekle... Práca
Rozmýšľala som o tom, ako veľmi sa snažia dnešné ženy vyrovnať sa mužom vo všetkých oblastiach vrátane tej pracovnej. Mnohé z nich dnes dokážu byť úspešnými manažérkami v úspešných firmách, no napriek tomu nedosahujú finančné ohodnotenie svojich mužských kolegov. Nie je mi celkom jasné, čo by ešte ženy mali urobiť, aby boli hodnotené rovnako ako muži. Nemyslím si, že je to vo vedomostiach, či schopnostiach. Dnes už snáď každý uzná, že rozumovo sa ženy vyrovnajú mužom, napriek tomu sa dostanú len po takzvaný „sklený strop“. Niektorí ekonómovia a analytici tvrdia, že nízka sebaúcta žien má vysokú finančnú hodnotu pre celú spoločnosť: „Trh si chráni lacnú pracovnú silu žien tým, že umelo udržuje nízke hodnotenie ich schopností a ich fyzickú hodnotu robí dôležitou vo vzťahu k pracovisku.“ Odvetvia, ktoré vyžadujú prácu s ľuďmi, administratíva, spracovávanie informácií a moderné služby využívajú „vlastnosti“ žien ako napr.: nízku sebaúctu, znášanie fádnych mechanických prác, nedostatok ambícií, vysokú prispôsobivosť, väčší rešpekt pred mužmi, než pred ženami a nízky zmysel pre kontrolu nad vlastným životom. Prieskumy Humphreyho inštitútu pre verejné záležitosti dokazujú, že „hoci ženy tvoria 50% svetovej populácie a podieľajú sa na odpracovaní takmer dvoch tretín všetkých pracovných hodín, ich príjmy predstavujú len jednu desatinu svetových príjmov a vlastnia menej než jedno percento svetového majetku“. Akosi sa pomaly infiltruje myšlienka už aj v našich pomeroch, že hodnota žien ako pracovnej sily závisí od vzhľadu, nie od schopností. Preto top manažérky, alebo tzv. výstavné povolania (ženy v médiách, modelky, herečky, spoločníčky, asistentky...) dbajú stále viac o svoj vzhľad a značkové oblečenie ako o skutočné vedomosti. Nesmú svojím vzhľadom provokovať mužov a zároveň musia zaujať. Je to ťažká úloha, ktorá sa ešte ťažšie plní. V americkej spoločnosti sú bežné súdy vo veci „ženského vzhľadu na pracovisku“. Buď sú príliš krásne a teda pohoršujú, či vzrušujú a odpútavajú pozornosť svojich kolegov od práce, alebo sú málo „reprezentačné...“. Jednako v jednom aj v druhom prípade prišli o svoju prácu kvôli vlastnému vzhľadu. Možno je to na prvý pohľad absurdné, a možno sa už mnohé s týmto problémom stretli aj u nás. Čo to robí so psychikou žien, ak namiesto ich schopností zamestnávateľ vyžaduje lepší vzhľad a značkové oblečenie? Ako sa má žena cítiť, keď jediné povolanie, v ktorom zarába viac ako muž je modeling a prostitúcia? Nie je to nivelizácia žien?
KultúraSkutočne veľké a zaujímavé príbehy sa dejú len „krásnym“ ženám! O tom hovorí ženský svet reprezentovaný hlavne ženskými časopismi, telenovelami a romantickými filmami. Ženské časopisy odrážajú masovú kultúru žien. Bežná žena siaha najčastejšie po časopise kvôli rýchlo dostupným informáciám, aktuálnosti, usmerňovaniu, vedeniu na ich novej ceste bez opory. Dnešné ženské časopisy sú naozaj rafinované. Majú moderný, drsný, sebavedomý, ctižiadostivý jazyk, ktorý vyzýva k individualite, sexuálnej slobode... Posilňuje ambície a na druhej strane – ponúka širokú škálu kozmetiky, diét, kozmetických úprav, správnych účesov, farebnú zladenosť tohtoročného obdobia. Napriek tomu, že sú tieto časopisy naozaj svetom žien, tvár časopisov určujú inzerenti, a teda zväčša muži, ktorí ovládajú ekonomiku a priemysel. Diktujú ženám, čo si majú kupovať a diktujú aj redaktorom, čo majú písať. Písať sa smie len to, čo podporí predaj výrobkov a celkovú ekonomiku a časopisy sa tomu podriaďujú, ak chcú v konkurencii obstáť. Napriek odtabuizovaniu mnohých tém, o ktorých bolo ženám zakázané hovoriť – ako je antikoncepcia, interrupcia, týranie žien sa v časopisoch nastolil iný diktát – vytvorenie závislosti žien na ich kráse. Ženy v skutočnosti nevidia ako vyzerá 45-ročná žena. Vidíme iba vyretušovaný obrázok 45-ročnej ženy, ktorá vyzerá na tridsať a menej... Učíme sa rozžiariť svoju tvár, aby sme vyzerali ako modelky na obrázkoch. A možno aj vieme, že fotografie sú len správne nasvietené, aby imitovali túto žiaru, ale predsa nakoniec vidíme len seba ako lacné imitácie módnych fotografií a nevidíme pritom fotografie ako lacné imitácie žien. Zahladzovanie veku na ženských tvárach má veľký dopad na slobodu žien.
Sexualita, fyzický vzhľad a „ja“ Mnohí muži, vedení ideológiou krásnych partneriek, ktoré sú symbolom ich moci, peňazí a postavenia sa stali fetišistami. Milujú totiž viac symbol sexuality ako skutočnú sexualitu samotných žien. Fetiš sa rozplynie v okamihu, keď aj tá najtichšia a najposlušnejšia dlhonohá blondínka sa doma v súkromí stane úplne ľudskou a obyčajnou ženou, ktorá začne túžiť, aby ju muž skutočne poznal. Ženy sú sklamané zo sklamania partnerov, že napr. nevyzerajú ako pornografické hviezdy alebo ako supermodelky. Z tejto nespokojnosti sa ženy donekonečna prispôsobujú „predstavám o ženách“ až prekročia magickú hranicu skutočnosti a fikcie. Mladé dievčatá si čoraz častejšie kontrolujú svoju váhu a pomocou zvracania, tabletiek, preháňadiel, postením a diétami zahajujú boj s kilogramami. „Neexistuje spoľahlivá štatistika o úmrtnosti na anorexiu, ale choroba, ktorá postihuje 5 až 10 % Američaniek a patrí medzi duševne choroby s jedným z najvyšších podielov smrteľných prípadov, si zaslúži rovnakú pozornosť investigatívnej žurnalistiky ako vážne a smrteľné nebezpečné epidémie.“ Myslíte si, že vy svoje dcéry ustrážite? A nesťažujete sa večne, ako veľa jete? Ako musíte schudnúť? Ako by ste mali držať diétu? Nepovedali ste už niekedy svojim dospievajúcim dcéram, že si nikoho nenájdu s takým veľkým bruchom, tučnými stehnami a zadkom? Fixácia na jedlo sa už dá nazvať mentálnou anorexiou. Mladé dievčatá si kladú donekonečna otázku: prečo nevyzerajú ako tá, či oná modelka v časopise? Je tak ťažké pochopiť, že priemerná modelka v súčasnosti váži asi o 20 % menej ako priemerná žena? „Vo všetkých kultúrach majú dievčatá od narodenia o 10-15% tuku viac ako chlapci. V puberte pomer tuku k svalovine u chlapcov klesá, kým u dievčat sa zvyšuje. Zvýšený pomer tuku u dospievajúcich dievčat vytvára prostredie pre sexuálnu zrelosť a plodnosť.“ Väčšina normálnych žien, ktoré netrpia žiadnou nadváhou, trpia utkvelou predstavou, že musia schudnúť. Nie je čudné, že dietologické kliniky odporúčajú denne toľko kalórií, ako bol prídel počas veľkého hladu v Nemcami okupovanom Holandsku v roku 1940, či v koncentračných táboroch na udržanie života? Dá sa žiť normálne v polohlade? Neobjavuje sa podráždenosť, letargia a ďalšie závažné psychické a fyzické problémy?Ďalší „pomocník“ moderných žien je plastický chirurg. Liposukcia, vkladanie silikónov, zoškrabovanie starých buniek rôznymi chemikáliami vyzerá ako chemoterapia, ktorú si vyžaduje staroba. Estetickí chirurgovia nazývajú zdravé telá chorými, aby ich mohli operovať. Narastá strata citlivosti, strata skutočnosti a rešpekt voči vlastnému telu. Operácie, ktoré podstupujú ženy kvôli kráse bolia, veľmi bolia, ale to zväčša žiadny chirurg v luxusnej nemocnici nepovie. Vďaka liposukcii prišli niektoré ženy o život, ale to sa tiež nikde nedozviete. Je to chyba žien, že sa nechajú dobrovoľne rezať a ničiť zdravé telo? Je to chyba malej informovanosti, či vzdelanosti? Prečo aj ženské vrásky nemôžu byť výrazom skúsenosti, zážitkov, plnosti života, múdrosti... podobne ako u mužov?! Náboženstvo Starosť žien o svoju krásu šokujúco pripomína praktizovanie náboženstva!Keď „Boh na západe zomrel“, ženy už nepočujú, že sú prekliate, ale ani, že sú sväté. Nanajvýš sa im hovorí, že vyzerajú „božsky“, teda krásne. A to je ich „pravá hodnota“ týchto dní... Žena „dospievaním“ pochopila, že je stále nedokonalá, nedokončená a že sa musí vylepšovať. Ale nie po morálnej, či duchovnej stránke, ale väčšinou čisto fyzickej !Dedičný hriech u žien by sa dal chápať ako „narodenie sa ako žena“. Kozmetické firmy vnucujú pocit, že nikdy nie je priskoro a nikdy nie je príliš neskoro začať sa starať o seba, o svoj vzhľad, pleť, telo, vlasy... Ale aby sa niekto kajal, musí mať pocit viny a strach z budúcnosti. Byť nepoškodená je nemysliteľné. Každá z nás, i dospievajúca žena je poškodená a teda možná nápravy. S veriacim, ktorý sa necíti byť vinným, nemožno ďalej pracovať a nemôže ani čakať podporu cirkvi. Takisto na ženu, ktorá sa necíti byť poškodená, sa nedá spoliehať, že na svoju „opravu“ minie veľa peňazí.
A morálna zodpovednosť za to ako vyzeráme je len a len na nás – aj to nám vnucuje nové náboženstvo. Či budete vyzerať lepšie, záleží len od vás, znejú reklamné slogany. Dnes robia ženy „poklesky“, „prehrešky“ v stravovaní. V novom náboženstve nájdeme aj rituály. Sú obdobia, keď „zvlášť treba popracovať“ na svojom vzhľade... ako niekedy na svojej zbožnosti. Predavači kozmetiky používajú podobné chválospevy na určitý výrobok ako náborníci zo siekt („Kým som to nevyskúšala, neverila som, ale úplne to zmenilo môj život...“). Požívajú sa aj lacné psychologické praktiky. Dve najčastejšie sa opakujúce slová v reklamách na kozmetiku sú „revitalizácia“ a „výživa“. Krémy nám prinášajú nový život, revitalizujú, obnovujú, znovuzrodzujú... Niektorí „odborníci“ v kozmetických firmách priznávajú, že krémy nemajú žiadny účinok a teda sa nepredáva ženám vôbec nič. „Profesor Kligman z Pennsylvánskej univerzity, ktorý vyvinul látku retinol-A prelomil mlčanie a potvrdil, že nové výrobky nemôžu pôsobiť tak, ako to o nich tvrdia ich priaznivci a výrobcovia, lebo tieto látky sa fyzicky nemôžu dostať tak hlboko pod kožu, aby vyvolali trvalé zmeny vo vráskach. Niektorí moji kolegovia, priznáva Kligman, mi hovoria – Ženy sú také hlúpe! Ako len môžu kupovať všetky tie krémy? Vzdelané ženy, ktoré študovali v Radcliffe, Cambridgei, Oxforde a na Sorbonne – čo ich to posadlo?“ Nedáme si vziať zázraky a našu vieru? Ceny sú práve preto privysoké. Obchodníci sa totiž zhodli na tom, že výrobky by sa nekupovali tak dobre, keby boli lacné. Hodnota odpustkov má psychologický efekt, aby ženy mali pocit, že urobili maximum pre svoju krásu. Draho vykúpený pocit viny!Strach z veku a tuku sú dve najväčšie strachy moderných žien. A tento strach mení fungovanie mozgu. Menia zmysel pre realitu. Diéty sú presne stanovené a nesmie sa vybočiť, ovládajú zrazu celý náš deň.. Mnohí sa kvôli tomu zriekajú sveta, nechodia do bežných reštaurácii, stránia sa situácii, ktoré by ich uvádzali „do pokušenia“... A všetky rituály krásy sú prísľubom krajšej budúcnosti. Ako v náboženstve. Víťazí tá žena, ktorá zomrie najštíhlejšia a najmenej vráskavá, o ktorej povedia, že aj po smrti je krásna ako živá...?
Cesta z pekla Naša túžba po dokonalosti niekedy viedla naše kroky ku kňazom, pastorom, farárom, možno aj za Ježišom. K ľuďom, ktorým sme uverili, že dokážu zmeniť nás a náš život a dokážu nám pomôcť zbaviť sa nepríjemných pocitov z nás samých. Túžba dnešných žien vedie ich kroky k dokonalosti fyzického vzhľadu. Nedokážem posúdiť koľko škody vo svete už vykonal mýtus krásy. Viem len, že je reálny a počúvam svoje spolusestry zo všetkých strán vzdychať nad svojím telom, svojou pleťou, svojím oblečením a nestačím sa čudovať ako podriadili postupne týmto cieľom všetky činnosti. Útek z raja predsa nebol útekom do pekla, iba rozhodnutím dospieť, vziať zodpovednosť za vlastný život, nájsť svoje pocity, iba vydanie sa na vlastnú cestu plnej neočakávaných dobrodružstiev, plnej nových nástrah, stroskotaní a novo-objavených možností, utrpenia a nových radostí, cesty, z ktorej sa nedá utiecť, pretože niet cesty k úteku. Prečo to všetko chceme zahodiť za hlavu kvôli kráse, ilúzii, chimére, klamu? Prečo nás tak veľmi láka peklo krásna, nehybnosti, bezčasovosti, neživota, ničoty, prázdnoty – opaku všetkého, čím sme? Zabudnime na peklo a žime na zemi svoj raj plný obyčajných nedokonalostí a nekrásnych hlbokostí, neočakávaných nerovností a užime si svoju „starobu“ plnú nádhernej časovosti so všetkými uličkami zabúdania, pochopenia, zmierenia, presahu k zemi a skutočného návratu k sebe. PS: Citáty sú použité z knihy Mýtus krásy od Naomi Wolf, Aspekt 2000
