Končí sa deň. Nad horizontom vychádza krásne červené zore a slnko má nádhernú farbu. Sedí na kopci a pod ním sa rozprestiera hladina rybníka. Chvíľu je pokojná, chvíľu ju malé nezbedné rybičky rozhojdávajú, občas niektorá z nich vyskočí nad hladinu, aby sa hneď pod ňu ponorila...
Dnes je tam sám. Vlastne, vždy je tam sám. Je to jeho miesto, kam si chodieva sadnúť a popremýšľať, čo bude ďalej. Tu si najlepšie oddýchne, keď je vyčerpaný. Tu premýšľa nad životom, či skočiť alebo ešte nie. Tu sedí len tak a pozerá sa na hviezdy. Tu si llieči rany, ktoré dostáva od života a od ostatných ľudí. Je to ďaleko a nikto o tomto mieste nevie. Nikto ho nenašiel.
Žaby práve spustili milostnú symfóniu. Jedna strana rybníka, potom zas druhá. Predbiehajú sa v tom, kto zakváka silnejšie. Ozvena vyvolaná žabami je úžasná. Zatvára oči a ponára sa do sna, aj napriek tomu, že ešte nespí.
Aké by to bolo. Opäť držať niekoho v náručí a pozerat na hviezdy spolu. Šiel by nakoniec sveta, len kvôli tomu, aby ju našiel. Vydáva sa. Z domu si nezobral nič. Len seba a srdce. V srdci nádej a ľudí, ktorí za to stoja - ozajstní priatelia. Vie, že na tejto dobrodružnej ceste stretne veľa ludí, zlých, dobrých, stretne veľa osôb, no či aj tú pravú, to mu nevie povedať nikto. Zastaví sa a začne rozmýšľať. Je dobré, že som odišiel preč? Od ľudí, ktorých poznám a ktorí poznajú mňa? Kedysi počul jeden príbeh - o kruhoch okolo ľudí. Každý človek si okolo seba kreslí pomyselný kruh. Niektorí ho majú taký úzky, že doň vojde len manželka a deti. Iní ho majú trošku väčší a vmestia sa doň aj ľudia z rodiny. Jeho však naučili mať ho obrovský a neposudzovať ľudí podľa ich výzoru, postavenia a ani peňazí. Naučili ho posudzovať ľudí podľa toho, kým sú, akí sú, podľa ich skutkov.
Ľudí si často hľadal medzi tými, ktorými sa opovrhovalo. Tými, ktorí neboli súčasťou tých „úžasných" skupiniek. Možno to bolo aj preto, že v minulosti bol tiež odstrčeným a v skutočnosti toho nemal veľa.
Mal však sny, keď bol malý, tak ich len sníval. No už aj on sám cítil, že prišiel čas ich naplniť. Lenže ako, keď sníval o niečom, o čom sa len hovorí, sú na to potrební dvaja a predsa len, on je sám. Teda, má priateľov. Aspoň tých má. No čo z toho, keď aj jeho priatelia majú to, čo on zatiaľ len bez výsledku hľadá. Aj napriek tomu neprestáva dúfať, že existuje tá jeho.. Jeho vyvolená, ktorú raz nájde... A možno nájde ona jeho. Teraz to však nie je podstatné... Dosníval.
Otvorí oči a pozrie na hladinu rybníka. Zrkadlí sa v nej mesiac a hviezdy. Žaby už dokvákali svoju milostú symfóniu. Pre človeka to bola aj tak symfónia prázdna. Pozrie na hviezdy a zašepká: „Ktorá z vás sa lásky opýta..."
