Boli Majstrovstvá Európy vo futbale. Mňa nikdy veľmi futbal nezaujímal. Som veľký fanúšik basketbalu a ľadového hokeja, ale futbal je pre mňa priveľmi pomalý. Všetkých, teda okrem mňa, uchvátila futbalová horúčka. Do roboty nosili dresy, okolo krku si obmotávali šál s farbami svojho obľúbeného tímu a Miro doniesol také tie podlhovasté balóny, ktoré keď o seba búchate, vydávajú plechový zvuk. Celý deň s nimi trieskal, kým mu to pani Mária z obchodného nezobrala.
Jednoducho - riešil sa futbal. Dokonca aj ženy ho rozoberali. Stále sa pýtali, čo je to ofsajd a hlavne, čo sa musí stať, aby naši postúpili. Jeden mrzút z ôsmeho poschodia zakaždým odpovedal - zázrak.
Tí najväčší borci u nás aj tipovali. Jeden vždy priniesol tiket so slovami: „Toto sú tutovky,“ a ostatní, ako ovce, kopírovali jeho predpoklady.
Na tutovkách som prehral päťdesiat eur. Pre mňa to boli celkom nákladné majstrovstvá.
Pravdou je, že sme netipovali len na futbal, ktorý sa hral v rámci UEFA. Gamblili sme na takzvaný Vrchnákový futbal. Vysvetlím. Vrchnákový futbal u nás založil už spomínaný Miro so Števom. V našej budove je jedna chodba, kam nechodí skoro nikto a má radiátory na takých nôžkach, že pri väčšej predstavivosti vyzerajú ako bránky. Raz išiel Miro vyhodiť PET fľašu do recyklovaného odpadu a Števo naňho kričal, že vrchnák tam vyhodiť nesmie.
Miro mu vrchnák hodil a keďže boli tie majstrovstvá, Števo si ho spracoval nohami a vystrelil na bránu, ergo - na radiátor. Tak sa to začalo. Kopali do plastového vrchnáku a ľudia sa pridávali. Neskôr hrávali piati hráči, plus jeden brankár. Každý sám za seba a snažili sa dostať malý vrchnák do medzery v radiátore.
My sme vsádzali na to, kto dá najviac gólov. Aby to nebolo komplikované, vždy sme sa vsadili iba dvaja navzájom.
Divákov vrchnákového futbalu bolo stále viac. Každý, kto sa zúčastnil na tejto zábavke, sa cítil ako organizátor klubu bitkárov. Báli sme sa, že nám to zatrhnú, tak sa hrávalo vždy počas obedovej prestávky. Ak by nás vymákol vedúci alebo pár zodpovedných pätolizačských kolegov, so športom by bol koniec. Ľudia si nosili jedlo z domu, aby zbytočne nestrácali čas.
Števo bol východniar. Narodil sa v Michalovciach. Miro bol Bratislavčan. Narodil sa v Ružinove. Blížilo sa finále Majstrovstiev Európy a zároveň vrcholil ošiaľ z vrchnákového futbalu. Všetci tak-nejak tušili, že akonáhle sa skončia majstrovstvá, skončí sa aj naša undergroundová hra.
Koniec však nadišiel omnoho skôr, ako sme si mysleli.
Bol piatok. Všetci sa tešili na víkend a ešte viac sa tešili na dvanástu hodinu, keď sa malo začať hrať. Hralo sa s vrchnákom od minerálky Budiš. Od začiatku bolo vo vzduchu niečo divné. Už to nebola len zábava, hráči to začali brať vážne. Dokonca sa aj potili.
Keď dal šéf marketingu gól, na celé poschodie zakričal: „Bránite rovnako, ako pracujete!!!“
To bol začiatok konca.
Všetci odrazu stíchli a iba sa na seba pozerali.
Vrchnák sa zakotúľal do rohu, odkiaľ išiel ťažko vybrať. Miro aj Števo sa ho zo všetkých síl snažili vyloviť. Frustrácia narastala a s ňou aj napätie na ihrisku. V rohu, pri zaseknutom vrchnáku, sa poriadne okopávali.
Pohotovo som zareagoval, ako správny biznisman, a miesto skóre som vsadil na niečo iné.
„O päť eur, že sa pobijú!“
O túto stávku začal byť obrovský záujem. A hneď sa aj potvrdili moje slová; Števo silno narazil do Mira a ten padol na zem.
„Čo to je?“ spýtal sa Miro. Faul to byť nemohol, lebo rozhodcu sme nemali. Dovtedy nebolo potrebné o niečom takom premýšľať.
„Snažím sa vyhrať,“ povedal Števo.
„A to nestačí, čo tu v Bratislave robíte?“
„To, akože, my východniari?“ sotva dopovedal a Mirovi už jedna letela. Ten sa nechcel nechať ponížiť a prehrať, ako reprezentant západu a okamžite úder opätoval. Nejaký čas boli v sebe a naťahovali sa. Všetci okolostojaci boli ticho. To, čo sa mohlo podobať na klub bitkárov sa naozaj stalo klubom bitkárov. A medzi to ticho len výkriky, že východniari dodrbali Bratislavu, blaváci dodrbali Slovensko a podobné.
Do toho sa spustila evakuácia, lebo niekto nahlásil bombu. Nechápem, ako niekto mohol nahlásiť bombu u nás vo firme a načo by to robil. Pravdepodobne, však zachránil zopár zubov.
Celý pracovný kolektív sme stáli vonku a pozerali sme sa na budovu.
Miro a Števo si podali ruky a objali sa. Povedali si, že je jedno, či Bratislavčan alebo východniar, dôležité je, že sme všetci Slováci.
V ten piatok, o pár hodín neskôr, sedeli v krčme, pozerali semifinále majstrovstiev Európy vo futbale a po piatich borovičkách spievali: „Slovenské mamičky, pekných synov máte...“
A tak sa skončil náš vrchnákový futbal: remízou. Neboli víťazi, ani porazení, len opití.
No a plastové vrchnáky sme hodili tam, kam patria...do oceánu.
