Ostatné volebné kampane na všetkých úrovniach politiky sú dôkazom, že sa mení spôsob ovplyvňovania voličov. Výrazne sa posilnila úloha propagácie, politické strany používajú premyslené a drahé marketingové stratégie. Veľmi efektívne sa využíva potenciál internetu, a to prostredníctvom vlastných internetových stránok, tvorbou straníckych internetových televízií a „útokmi“ cez sociálne siete. Cieľom takejto stratégie je zaujať voliča, zoznámiť ho s tvárami, ktoré má voliť vo voľbách a priblížiť voličom najatraktívnejšie časti volebných programov. Okrem moci marketingovej propagácie politiky sa v praxi využívajú aj masovokomunikačné médiá. V tlači sa objavujú zmenšeniny bilboardov ale aj platená reklama, ktorá často negatívne atakuje politických protivníkov.[1] Najsilnejším informačným kanálom v súčasnosti sú elektronické médiá, kde sa prostredníctvom spravodajstva vytvára obrovský mediálny priestor. Hlavnou úlohou médií je informovať o aktuálnom dianí a samozrejme aj o politickej situácii doma a v zahraničí. Média majú ale veľkú moc, pretože môžu ovplyvňovať obsah a kontext informácií, ktoré vysielajú alebo o nich píšu atď. Mnohí ľudia pracujúci v médiách si túto silu uvedomili a využívajú vplyv médií vo svoj vlastný prospech. Médiá sa zo strážneho psa demokracie premenili na nástroj ovplyvňovania voličov a vysoko efektívny prostriedok politického boja. (Škop, 2005) Sme svedkami odcudzenia politiky od bežných občanov, politici sa stávajú celebritami. Ako ich osobné vlastnosti je dôležitejší vzhľad, hodnoty nahradili prázdne sľuby a heslá, verbálna agresivita vytláča odbornosť a korektnosť. Cieľom mojej práce je stručne teoreticky vymedziť problematiku mediálnych a marketingových politických strán, prostredníctvom analýzy v minulosti existujúcich politických strán v SR a Európe.
Strany ako Aliancia nového občana, Forza Italia, Sloboda a Solidarita, SMER či Strana občianskeho porozumenia znejú veľmi zaujímavo, podľa názvu samotného je veľmi ťažké zaradiť ich do ideových koncepcií. Tento typ názvu je reklamnou značkou, ktorá pomáha predať politiku marketingových a mediálnych strán. Pri samotnom vzniku marketingovej politickej strany si lídri určujú hlavný cieľ, a to zisk politickej moci alebo vplyvu na prerozdeľovanie štátneho bohatstva. Pre takýto postoj manažmentu politickej strany, si dovolím prirovnať takéto politické strany, ku komerčným firmám, kde sa volič stáva zákazníkom a pri voľbách si na „trhu politických ideí“ vyberá najzaujímavejší produkt – volebný program strany. Potrebné financie pochádzajú veľmi často od predstaviteľov strany alebo im blízkych podnikateľských skupín.[2] V prípade nižších preferencií sa politické strany snažia získať, čo najviac hlasov pretože tie im vedia zabezpečiť príspevok zo štátneho rozpočtu.[3] (Gyarfášová, 2006)
Kopeček vymedzuje tri dôležité faktory úspechu spomínaných strán, prvý predstavuje získanie podpory médií, druhým faktorom je získanie zaujímavých osobností, ktoré pritiahnu pozornosť voliča, a ako tretiu vyzdvihol nutnosť pokrytia finančných potrieb strany. (Kopeček, 2007) Kľúčovým faktom pre úspech politickej strany je získanie osobností . Osobnosť lídra strany je kardinálna pretože na seba púta najväčšiu pozornosť, veľmi potrebná je silná charizma a rečnícke schopnosti.[4] Veľmi vhodná je ideová blízkosť k širokým masám a popularita v ich radoch. Stranícke kádre v marketingových stranách predstavujú dva typy ľudí staré tváre, ľudia pôsobiaci v politike dlhodobo a pre vlastný prospech sa rozhodli zmeniť stranícky dres a nové tváre, ktoré prestavujú „politických skokanov“, ľudí s minimálnymi skúsenosťami s politikou.[5] (Štefančík, 2010) V nedávnej dobe bol spoločným znakom takýchto strán, že vznikajú ako nepolitické iniciatívy alebo ideologicky nevyhranené strany, svoju činnosť zakladajú na základe „požiadavky občanov“, znamená to že tieto subjekty obsadzujú priestor, v ktorom nie je žiadne alebo len slabé politické zastúpenie.[6]
Marketingové a mediálne strany sa primárne zameriavajú sa na nerozhodnutých voličov alebo vystupujú ako kritici existujúcich politických strán a priamo preberajú ich elektorát. Pre tieto strany sa veľmi osvedčilo postaviť sa ako priama opozícia voči existujúcemu politickému dianiu[7] alebo postup vytvárania alternatívy voči dvom resp. viacerým znepriateleným skupinám.[8] Politická aktivita v období pred voľbami je najviditeľnejšou etapou, strany marketingového typu sa zameriavajú na úderné kampane, silné heslá, krikľavé farby, predvolebné reklamné spoty a pod. Mediálne strany sa správajú podobne, ale okrem takejto legálnej a legitímnej kampane im spriaznené médiá robia propagáciu zadarmo.[9] Okrem takejto pomoci sa na mítingoch mediálnych strán objavujú tváre z televíznej obrazovky. Chcem ale upozorniť na dôležitý aspekt, že vzťah medzi médiami a politikou závisí od úrovne politickej kultúry. (Hallin, a iní, 2008) Strany marketingového a mediálneho typy by nemali pri prvej možnej príležitosti využiť možnosť vstúpiť do vlády. Zo skúseností slovenských strán ANO a SOP, vieme že stranícke kádre takýchto strán, ale ani lídri nie sú schopní bez problémov udržať im zverenú vládnu pozíciu. Pozitívnym príkladom je neúčasť SMERu vo vláde v roku 2002, strana sa poučila z relatívneho neúspechu vo voľbách v roku 2002, rovnako tiež z volieb do EP v roku 2004. Strana sa inštitucionalizovala a posilnila vlastné regionálne členstvo, postupne si vytvorila stabilný elektorát.[10] Strana v roku 2006 nezopakovala chyby v kampani a bola úspešná.
Použité zdroje
Fojtů, Martina. 2009. Téma mesice: Politický marketing. [Online] Oktober 29, 2009. [Cited: Máj 20, 2010.] http://info.muni.cz/index.php?option=com_content&task=view&id=1612&Itemid=92.
Gyarfášová, Oľga. 2006. Kuchárka volebných stratégov. Inštitút pre verejné otázky. [Online] Máj 2006. [Cited: Máj 20, 2010.]
http://www.ivo.sk/buxus/docs/publicistika/subor/Kucharka_volebnych_strategov.pdf.
Hallin, Daniel C and Mancini, Paolo. 2008. Systémy médií v postmoderní dobe. Praha : Portál, 2008. ISBN 978-80-7367-377-2.
Kopeček, Lubomír. 2007. Politické strany na Slovensku 1989 až 2006. Brno : CDK, 2007. ISBN 987-80-7325-113-0.
Škop, Martin. 2005. Revue pro média ÚVODNÍK č. 3. Revue pro média. [Online] Masarykova univerzita Brno, 2005. [Cited: marec 1, 2010.] http://fss.muni.cz/rpm/Revue/Revue03/editorial_03.htm.
Štefančík, Radoslav. 10.2.2010. Problematika mládežníckych organizácií politických strán. Prednáška. Bratislava : Informačná kancelária Europskeho parlamentu, 10.2.2010.
[1] Ako príklad by som uviedol negatívnu kampaň pred voľbami do VUC, ale aj kampaň pred ostatnými parlamentnými voľbami v Českej republike.
[2] Pavol Rusko priznal 6 týždňov pred voľbami 2002 v rozhovore pre SME, že už do strany ANO investoval cca. 25 miliónov Sk a do volieb plánuje investovať ďalších 10 – 15 miliónov Sk. V roku 2003 do strany vložil členský príspevok 10 mil. Sk a v tom istom roku splatil dlhy strany 20 mil. Sk. Silvio Berlusconi so svojou finančnou skupinou FININVEST predstavoval dostatočný zdroj financií pre svoju stranu. Pre SMER sú v strane dôležité väzby na finančnú skupinu J&T, firmu Váhostav SK a ďalšie spriatelené spoločnosti. SOP mala podporu od spoločnosti SIPOX Holding podnikateľa Majského.
[3] Strany alebo koalície, ktoré vo voľbách získajú tri percentá, dostanú za každý získaný hlas zo štátneho rozpočtu príspevok vo výške jedného percenta priemernej nominálnej mesačnej mzdy v hospodárstve za predchádzajúci kalendárny rok.
[4] Osobnosti ako Berlusconi, Fico ale aj Schuster majú niečo do seba, ich pozícia v stranách bola kľúčová, pretože určovali líniu strany svojou autoritou. Na ilustráciu tvrdenia slúži úpadok strany SOP a jej preferencií po odchode Rudolfa Schustera do prezidentského paláca. Páni Rusko a Hamžík sú príkladmi neúspešných lídrov politických strán. Vplyv Pavla Ruska určovali peniaze, ktoré do strany vložil.
[5] Na Slovensku tieto strany regrutovali stranícke kádre z médií, samosprávy, súkromného sektora, odbornej verejnosti,[5] športu a kultúry.
[6] Takýto typ idealizmu nie je namieste, pretože politickým stranám ide primárne o zisk politickej moci a podielu na prerozdeľovaní verejných zdrojov. Toto počínanie si dovolím označiť za čistý populizmus, pretože sa strany podľa aktuálnej potreby prikláňali k politike, ktorá im najviac vyhovovala.
[7] FI – antikomunizmus a boj proti socialistom, SMER – boj proti liberálnym reformám druhej Dzurindovej vlády v roku 2006, SAS – agresívna kritika aktuálnej politiky SMER-u, ale aj minulých vlád, nespájanie sa s korupčnými aférami, odpor voči pôžičke Grécku
[8] Vznik stredových a ideologicky nezaraditeľných politických strán a koalícií – (SOP, Nová demokracia, AZEN, EDS)
[9] ANO v Markíze pre voľbami 2002 získavalo nepomerne veľký priestor v spravodajstve, v porovnaní so SMER-om, ktorý vznikol zhruba v rovnakom období malo ANO trikrát väčší priestor (6,4% : 2,4%) V tom istom čase malo ANO v STV podiel iba 1,2%. V čase pred voľbami od augusta do novembra malo ANO podiel do 10%, kým HZDS malo iba 6,4% a SMER 6,1%.
[10] Takto vysoké preferencie ako má SMER-SD v súčasnosti sú extrém, reálne preferencie SMER-u sa môžu pohybovať okolo 30%.
