E.J. Dionne Jr. vo svojom ideologicky jasne vyprofilovanom komentári hlása kolaps kapitalizmu ako dôsledok zlyhania trhu. Systémom zosmiešnenia ekonomických predpokladov voľno(trho)myšlienkarov a spochybnením pejoratívnej konotácie slova protekcionizmus. Po krachu laissez-faire a stagflácii spred tridsiatich rokov má byť súčasná kríza tretím silným kopancom do tváre kapitalizmu za posledné storočie. Vraj prestali platiť jeho pravidlá, na ktoré si spoločnosť zvykla.
Tieto základne postuláty, ktoré sú mi viac-menej ukradnuté, sú len povrchnou rovinou problému. Keby sme šli nižšie, čo sa Dionnovi nepodarilo, uvidíme zmätené hlavy aktérov trhu, v tomto prípade rodiny s nižším priemerným príjmom a šéfov bánk. Niekde medzi týmito úrovňami sa nachádza HUD. Všetky tri jednotky majú niečo spoločné - každá vlastným spôsobom poškodila trh zlým rozhodnutím. Okej, "voľný trh" je vďaka všetkým predstaviteľným bariéram, reguláciám, dotáciám atď. nezmysel (a práve protekcionizmus je niečo, v čom sú USA ozajstným svetovým lídrom). Nehovoriac o význame "voľného" pohybu čohokoľvek kamkoľvek. Ale ako terminus technicus ujde, pretože s pojmom kapitalizmus je neodmysliteľne spätý. Čosi iné platí pre aktérov - ich voľnosť spočíva v tom, že majú na výber. Keď si všetci, teda vláda, banky a istá spoločenská vrstva, zmyslia, že v približne rovnakom čase urobia zlé rozhodnutie, takto to dopadne.
Začnime vládou, pretože tam je chyba najjednoduchšie opísateľná. Sú tomu štyri roky, čo HUD nevnímalo upozornenie od expertov na housing a otvorene vyzvalo k pokračovaniu poskytovania úverov ľuďom, ktorých schopnosť splácať je niekde na úrovni možnosti nájsť si dobre platenú prácu. Republikáni v záchvate sociálneho cítenia povzbudzovali banky, aby dali strechu nad hlavou v podstate každému, kto má aspoň trochu slušný oblek, v ktorom si príde vypýtať úver. Akčný Fed kývajúc hlavou drasticky znížil úrokovú sadzbu.
Nejde o reguláciu či dereguláciu, určite nie v čase, keď na šaškovanie s úrokovými sadzbami si niekto nájde zrozumiteľný dôvod. Dnešnú krízu pred štyrmi rokmi posilnilo zlé politické rozhodnutie, za ktoré bude ťažko niekto niesť zodpovednosť, pretože ako necháte potrestať človeka, ktorý chcel podať pomocnú ruku sociálne slabým? To vám voliči odobria kedykoľvek, hlavne ak sa ich to bytostne dotýka. Keď sú politici v konverzácii s expertmi hluchí, nevzíde z toho nič dobré.
V tejto súvislosti mi napadla známa teória o potrebe balansu medzi zodpovednosťou a responzívnosťou vlády. Jej podstata spočíva v tom, že ľudia, čo sú pri moci, musia nájsť kompromis medzi požiadavkami voličov a reálnymi možnosťami splnenia ich snov, obmedzené mantrou udržateľnosti hospodárskeho výkonu. Teda víziou fungovania trhu. Či sa to konkrétnej vláde darí, ťažko povedať. To sa totiž obyvatelia dozvedia neskôr. V tomto prípade po štyroch rokoch.
O niečo zložitejšie je to s bankami, respektíve ich vedeniami. V súlade s politickou líniou boli dočasne veľmi populárnymi inštitúciami, ktoré sa starali o naplnenie utópie, že v Amerike nemôžu žiť chudobní ľudia. No, žijú, je ich pomerne dosť a budú na tom ešte horšie. Pri podobných utópiách tí s rozumom čakajú, kedy narazí kosa na kameň (rozumej ruka bankára na dno trezoru). Banky postupne zisťovali, že sa nedá operovať s prostriedkami, ktoré nemajú. Ľudia totiž neplatili. Neviem odhadnúť percentuálny podiel platičov a neplatičov, ale vzhľadom na stav krízy je dosť zjavné, ktorých bolo viac. Banky samozrejme zostali majiteľmi záložného práva, takže logickým krokom, ako sa vysporiadať s lajdákmi, bolo vziať si dom a predať ho. Ak má podobný problém len jedna banka, vďaka svojej zlej politike, je to jej chyba. Ak je ich väčšina, následky sú začiatkom niečoho veľmi nepekného. Požičiavaním a predávaním sa manažment postaral o špirálu úpadku, z ktorej nemohol profitovať vôbec nikto.
Je úplne zbytočné rozpisovať sa o tom, ktoré kľúčové rozhodnutia bánk boli zlé. Všetky. Jedna vec sú chybné prepočty a chabé odhady, druhá vec však je podvedomé spoliehanie sa na efemérnu úverovú epidémiu a nulová zodpovednosť manažmentov v prípade, že stávka na túto kartu nevyjde. Veď čo im kto môže? Obchodníci predsa robia zlé rozhodnutia často a fakt, že tým národnú ekonomiku ťahajú dolu, je len nepríjemným dôsledkom. Okrem toho, ako môže byť ich chyba, že rast HDP je tak zúfalo pomalý? Z neho sa v krajine teší hádam už len prezident.
Tým najnižším objektom analýzy sú samotní Američania. Konkrétnejšie tí, ktorí nad svoje možnosti využili hypotekárny boom. Vo včerajšej debate s čarovne stelesneným klbkom hodnôt sme sa čudovali, ako niekto takým spôsobom napĺňa svoje ničotné potreby, že sa sám dostane na kraj priepasti. Iste, ak sú krátkozraké vláda aj banky, u väčšiny voličov sa opak nedá čakať. V poslednom prípade však ide o odlišný typ krátkozrakosti.
Chcieť vlastný dom, na tom nie je nič zlé. Pochopiť, že na ten dom človek nemá, je nutné. A ak človek predsa len ide do rizika, musí si byť vedomý, že peniaze na splátku jednoducho musí mať. Problém je v tom, že Američania žijú na dlh takmer vo všetkých smeroch. Zariadenie domácnosti, nábytok, spotrebiče, všakovaké blbosti, ktoré "musia" mať. Všetko na splátky, pretože všetko treba hneď. Lenže tak, ako si medzi sebou nevládzu požičiavať banky, pretože svoje peniaze nemajú ako vymôcť a v obehu ich takisto veľa nie je, rovnako sa na to nemôžu spoľahnúť ani ľudia. Prečo? Rodina má rodinu, a tá má širšiu rodinu a všetci splácajú. Žiaden základ, žiadna istota, žiaden rozum. Pesnička o zodpovednosti a responzívnosti vlastne platí aj prenesená na občiansku jednotku.
Vrátim sa späť k Dionnovi. Názor, že biznis na všetkých úrovniach ovláda malá skupinka ľudí, deregulativistická vláda (aspoň naoko) neskoro hasí ohne a Fed sa tiež veľmi nepochlapil, je logický. Lenže požiadavka, aby sociálne nožnice neboli otvorené naširoko, v takýchto súvislostiach nie je na mieste. Prirodzená diverzifikácia spoločnosti sa nedá oklamať a hurá-spôsoby, ktoré sa o to pokúšajú, dopadnú neslávne. No a na druhej strane stojí obyčajný človek, ktorý sa v kapitalizme po toľkých rokoch stále nevie pohybovať (alebo si myslí, že vie) a aj tie reálne výhody, ktoré trh ponúka, napokon zužitkuje vo svoj horký neprospech.
Neviem, čo všetko a kto všetko je okrem americkej ekonomiky v ťažkej kríze. Len mám veľmi silný pocit, že je toho a ich strašne veľa.
