Ritchie Blackmore a jeho bývalá múza, dnes už manželka Candice Night, sú asi naozaj z iného storočia. Dobré pre nich a ako som včera zistil, dobré pre nás. Ale poporiadku.
Zakladajúci člen Deep Purple je mojím vzorom od detstva. Mal som asi jedenásť, keď ma omrzel death metal a grind core. Vtedy za mnou prišiel kamarát - mimochodom, bol so mnou aj včera - a podal mi magnetofónovú pásku, ktorá mi zmenila vnútorný svet. Na A-strane Led Zeppelin III (slovom tri, nie štyri, vy komerčáci), na B-strane Shades of Deep Purple. Od prvého momentu doživotné lásky.
DP v súčasnej zostave som doposiaľ videl trikrát (v máji bude štvrtý zárez). Jedna časť skladačky chýbala. Ritchie. Po zámkoch sa veľmi nepohybujem, takže uvidieť ho v priebehu posledných rokov, odkedy sa naplno začal venovať renesancii, bolo mimo moje kruhy. Prvýkrát som si uvedomil, že sa pohybujem v kruhoch. Pred pár týždňami však nastal moment, keď som zírajúc na stĺp zostal chvíľu nehybne stáť. Ritchie, Candice a zopár hudobne nadaných honelníkov; miesto činu PKO. Plán kúpiť si topánky šiel stranou, radšej budem chodiť bosý, ale so vstupenkou v ruke.
A tak som sa vybral. Okolnosti mi nepriali, v budove som sa ocitol nejakú hodinu pred ôsmou. Konkrétne o siedmej. Ešteže som si cestou kúpil nové číslo Spark. Oklepkal som omrzliny, vyjebal dvojku za Krombachera a poďho študovať nové prúdy švédskeho trashu. Napokon, plonkový čas mohol prísť vhod, hodina nechápania vyzerala pred koncertom s päťstoročnou hudbou ako dobrý nápad.
Po príchode kamaráta som obetoval ešte jednu dvojku a čo ma potešilo, drsne vyzerajúca ochranka nemala s plechovkami v sále žiaden problém. Veď prečo aj, to by sa na to prítomní starí rockeri pozreli, čože majú chlapčiská za právomoci. Títo šediví páni však tvorili len jednu z mnohých skupín, ktoré sa tiahli všetkými vekovými kategóriami a pohlaviami až do zadných toaliet. Tam si boli všetci rovní.
Predkapela, vyzerajúca ako štvorica zvukových technikov v starom oblečení, zmizla prakticky okamžite. Kým zhasli svetlá, polhodinku sme mohli tráviť čas socializovaním a premýšľaním, prečo sme nevzali viac plechoviek. A keď teda napokon zhasli, nič okolo nebolo dôležité.
Keď som pred siedmimi rokmi po prvý raz uzrel Ritchieho bývalú grupu, tie prvé sekundy (hrali Fireball) boli niečo magické, čo sa nedá pár slovami popísať. Nebudem klamať, dočkal som sa aj teraz.
Ale chvíľu to trvalo, kým môj man in black vytiahol Stratocastera. Dovtedy objímal akustiku, pričom som mal chuť ísť za zvukárom a povedať mu, že by som ju aj rád počul, lebo viac-menej priemerným zvukom paradoxne utrpel najmä on.
Keď sa skončilo bubnové sólo, na plátne sa objavila dúha, on sa postavil do stredu a v dokonalom osvetlení sa tváril, že prestal starnúť desaťročia vzad, nastal ten moment, na ktorý čaká každý naozajstný fanúšik: nedôvera voči vlastným zmyslom. Či dobré vidí a počuje, či sa to naozaj deje a ak áno, nech sa to neskončí. Dialo sa a skončilo. Zvyšok koncertu som presedel v spanilom rozpoložení. Tých pár minút mi musí vystačiť doživotne. Vôbec v tomto smere nemám obavu.
Úprimne povedané, celé dve a pol hodiny šlo o mimoriadne kvalitnú produkciu s dobrými pesničkami. Z kroniky zaznel len Soldier of Fortune. Kapela v Bratislave absolvovala posledný koncert európskeho turné a dianie na javisku sa nieslo v duchu, že ak sa poriadne uvoľniť (aj vďaka prajnému publiku), tak práve tu.
Ritchie je osoba, ktorá sa buď baví, alebo nebaví. Ak nebaví, potom tým trpí celý koncert. Historka o tom, ako jeden odohral zo šatne, je legendárna. Včera sa bavil, zopárkát si ako za starých čias kľakol na kolená, šesťdesiatnik pojašený, a už len to, že na konci podal zopár fanúšikom ruku, bol jasný signál veľkej spokojnosti. Bratislava mu dopriala a on jej.
Ešte v taxíku som sa celkom nevedel dostať do kontaktu s realitou. TEN MOMENT som si v hlave opakoval stále znova. Stále si ho opakujem. Bolo mi dané to, po čo som si prišiel. Hádam si budem podobne krochkať aj v máji.
